Tieto dni trošku bilancujem, pretože ukončujem svoj 2-ročný Montessori kurz pre deti 3-6 rokov. Uvažujem, čo všetko som sa naučila a že spolu s kurzom 0-3 r. to boli tie najlepšie investované peniaze do svojich detí. Vlastne od začiatku, ako som sa k Montessori dostala, sa Montessori stávalo súčasťou mňa, našej domácnosti a nášho životného štýlu. Sama pre seba som si odniesla veľmi veľa. Nielen, čo sa týka práce s Montessori pomôckami, ale aj čo sa týka prístupu. A tak by som sa dnes chcela s vami podeliť o 6 Montessori friendly princípov, ktoré doma bežne a asi najčastejšie využívam:
1. Jedenkrát vidieť je viac ako stokrát počuť
Všetko, čo robíme prvýkrát, Adelke najskôr ukážem. My dospelí toto voči deťom často podceňujeme. V domnení, že sú to samozrejmé veci, očakávame, že dieťa bude čítať naše myšlienky. Potom vznikajú zbytočné nedorozumenia a dieťa sa môže cítiť neschopné, keď to neurobilo podľa našich predstáv. Ukážka je preto vždy veľmi dôležitá. A nemenej dôležité je aj to, AKO to dieťaťu ukážeme. Najlepší spôsob, ktorý mne funguje je, že si celú činnosť v hlave prejdem, rozdelím na menšie časti a potom to pomaly v týchto jasných krokoch ukážem.
2. Hovoriť málo, ale k veci
Poznáte to – dieťa príde za vami a opýta sa „Načo je toto?“. A vy hneď ako zacítite vzdelávaciu príležitosť, to na neho spustíte 😀 Rozoberiete to posledného detailu, len aby ste preboha na niečo dôležité nezabudli 🙂 U nás je na toto špecialista môj muž. Ale myslí to chudák vždy v dobrom, ja viem 😉 Niekedy cítim, že už pre mňa je to veľa informácií naraz a nie ešte pre Adelku. A preto šetrime slovami. Niekedy netreba ani hovoriť nič. Stačí ukázať, naznačiť a dieťa na to možno príde aj samé. V Montessori tomu hovoríme „redukcia reči“. Z jednej výstižnej vety si dieťa zapamätá učite viac ako z celej prednášky.
3. Nemať na všetko odpoveď
Nadväzuje na predchádzajúci bod. Hoci to niekedy dobre padne, byť ten starší, múdrejší a skúsenejší, nepripravujme deti o to, aby rozmýšľali a prichádzali na veci samé. Nechajme ich robiť ich vlastné objavy. Mne sa osvedčilo odpovedať otázkou „Čo myslíš?“. Čiže napríklad na otázku, či je krava bylinožravec, neodpovedám „áno“, ale „čo myslíš?“. Väčšinou to u nás vedie k diskusii, premýšľaniu a hľadaniu ďalších súvislostí, ku ktorým by sme sa inak nedostali.
4. Nerobiť za dieťa to, čo už vie samé
Od malička učíme Adelku väčšej a väčšej samostatnosti, čo zároveň podporuje jej nezávislosť. Deti prechádzajú obdobím „ja sám/sama“, kedy sa prejavuje snáď najviac, že chcú byť ako my dospelí. Toto treba naplno využiť 😉 Niekedy aj u nás bývajú chvíľky, kedy Adelka chce, aby som jej naliala vodu, obula topánku a pod.. Vtedy viem, že buď sa jej práve nechce alebo to potrebuje odomňa ako určitý prejav uistenia, lásky.
5. Pripravované prostredie
Áno, dobre čítate. Tak som ho nazvala. V domácom prostredí sa nedá priestor zariadiť vždy úplne ideálne a pripravené prostredie nemusí byť od začiatku dokonalé. Akokoľvek sa teda snažíme, aby prostredie bolo dokonalé pre dané obdobie, nemusí to tak vyjsť. Samozrejme, čím máme viac informácií o vývinových potrebách dieťaťa, tým je pravdepodobnejšie, že sa trafíme do jeho potrieb a senzitívnych období. No stáva sa, že zrazu zistíme, že dieťa potrebuje niečo celkom iné, ako sme mu pripravili. A tak aj my doma sme neustále od malička nasledovali Adelkine potreby a pripravovali pripravené prostredie. Iba ona nám najlepšie vždy ukázala, čo potrebuje. Tomu sa veci doma prispôsobovali (a ešte aj prispôsobujú), a preto som prostredie nazvala pripravovaným, lebo je to proces, ako dieťa rastie a vyvíja sa. Najlepším vodítkom je, keď si všímame, s čím potrebuje dieťa doma pomoc od nás. Ak nevie vysadnúť na WC, dáme mu stupienok, ak sa potrebuje vyhrať s vodou, pripravíme mu vhodné aktivity, ak si dieťa pýta od nás vodu, zabezpečíme mu prístup k vode a pohárikom…. V Montessori sa riadime heslom „Pomôž mi, aby som to dokázal sám“, a tak vtedy je dobré odstrániť prekážky, alebo urobiť určité opatrenia, aby to dieťa zvládlo samé.
6. Nerušiť, prosím
Pokiaľ je Adelka sústredená, neruším ju. Odvykla som si ju aj okrikovať, ak som počula z izby ticho, aby som ju náhodou pri niečom nevyrušila. Vtedy radšej potichu pricupitám k izbe a nakuknem, čo zaujímavé sa tam deje. Sústredenie, najmä to hlboké, kedy dieťa nevníma nič iné iba svoju prácu (vyskytuje sa menej často), je vzácne a dejú sa pri ňom v mozgu úžasné veci. Vznikajú nové spojenia, dozrievajú a triedia sa doteraz získané vedomosti. V Montessori sa práve prostredníctvom najmä hlbokého sústredenia dosahuje u detí tzv. normalizácia. Po vystúpení zo stavu koncentrácie bývajú deti spokojné, oddýchnuté, lepšie spolupracujú, sú priateľské, majú chuť robiť niečo ďalšie zmysluplné… a tých benefitov by sa našlo veľa. Na záver budem citovať Mariu Montessori:
„Přechod do normálního stavu nastává pouze při soustředěné práci. Toho dosáhneme tím, že poskytneme dítěti motivy k činnosti, které jsou tak dobře přizpusobené dětské psychice, že podnítí její hluboký zájem. Úspěch je závislý na používání předmětú, které slouží jasnému účelu. Pokud tyto předměty nutí dítě pracovat pečlivě a přesně, výsledky se dostaví v podobě duševní vyrovnanosti a dokonalé koordinaci pohybu. Využití účinku soustředění odpovídá závěrum podloženým vědeckým pozorováním. Jakmile se u dětí objeví soustředěnost, jeho spontánní činnost je uvolněna a cesta k nápravě duševních poruch je nastoupena. Tím nejzásadnějším aspektem nabízené činnosti je její schopnost vzbudit takový zájem, který by dítě beze zbytku upoutal.“
Maria Montessori, Absorbující mysl