Pochvaly

    Adelka je každým dňom zručnejšia. Teší ma, ako sa jej zdokonaľuje jemná i hrubá motorika, keď s istotou už robí niektoré úkony. Vždy keď ju vidím, mám tendenciu ju chváliť. Obyčajne poviem „aká si ty už šikovná“, „ty už toto vieš?“, „fíha, výborne!“, „šikulka“ a podobne. Asi ako každý rodič. Minule som sa však nad tým zamyslela, či je takáto reakcia na mieste. Pretože slovami „aká si ty už šikovná“ vlastne dávam najavo, že som to neočakávala, že ma to prekvapuje a nedôverujem jej prirodzeným schopnostiam. Akoby som ju podceňovala, že by to už mohla vedieť alebo dokázať sama. Väčšina sme zrejme vyrastali s pochvalami a príde nám to úplne samozrejmé chváliť. Aj ja to robím automaticky, bez premyslenia, je to vlastne už ako reflex. Často aj mužovi poviem niečo v zmysle „pozri ako som to urobila, ani ma nepochváliš?“. Dá sa povedať, že sme na pochvalách zavislí a zvonku nás motivujú. Zamýšľam sa, či to tak chcem aj u Adelky, alebo aby radšej veci robila po svojom, nech si každý myslí čo chce, hlavne, že ju to bude napĺňať …

„Batole ohromně rychle nabývá síly a poznává okolní svět a tím více potřebuje vaši
důvěru a podporu pro své odvážné experimenty. Dítě nezískává pocit důvěry tím, že se
mu vše podaří, ale jen tím, že jeho rozhodnutí důvěřujete. Buďte s ním a sdílejte jeho
radosti a strasti, aby se naučilo vycházet s nejrůznějšími stránkami života. Nebude se bát
o něco usilovat a zkoušet nové věci, když si dokáže poradit stejně dobře s úspěchy i s
prohrami. Namísto pochval a jiné manipulace přijímejte jeho nápady s radostí a
zvědavostí.“♦

Deti pochvaly nepoznajú. Robia veci z určitého vnútorného popudu. Nevedia, čo to je pochvala, pokiaľ ich to my nenaučíme. Keď začneme používať pochvaly, dieťa začne robiť veci preto, aby nás potešilo a nie preto, že to samé chce.

„Vyhněte se pochvalám a místo toho reagujte na pocity, které dítě projevuje, a
sdílejte s ním jeho radost. Chválit děti za chování („Ty mi, Honzíčku, tolik
pomáháš!“) a úspěchy („Jsem tak pyšná, že jsi vyhrál první cenu v soutěži
skautů!“) vede děti k tomu, že se o něco snaží jen kvůli pochvalám a ne kvůli
sobě. Dítě udělá cokoli, abyste ho pochválili, a může se stát závislé na vnějším
souhlasu a přijetí, podmiňovaném dosaženými úspěchy. A tak paradoxně mohou
pochvaly a odměny snižovat jeho sebevědomí, stejně jako kritika.“♦

Je ťažké prestaviť svoju myseľ na režim bez pochvál. Ani nechcem tvrdiť, že u nás pochvaly už nepadnú. Namiesto pochvaly sa však budem skôr snažiť opísať situáciu, nevkladať do toho svoj hodnotiaci postoj a dávať odozvu iba vtedy, ak o ňu Adelka nude stáť. Teda napríklad namiesto – „ty si šikovná, akú veľkú vežu sa ti podarilo postaviť“, poviem radšej – „vidím, že si postavila vysokú vežu, páči sa ti?“ Dôležité je, či sa páči jej a nie mne, pretože vežu stavala sama pre seba.

Často sa mi pri pozorovaní stalo, keď sa Adelke čosi podarilo prvý raz, že som sa usmiala a pochválila som ju vo svojej mysli, zatiaľ čo ona s normálnym výrazom tváre pokračovala ďalej. Ona svoje úspechy berie úplne prirodzene a nič za to neočakáva. Keby som v tej chvíli na ňu s úsmevom vyhŕkla pochvalu, ostala by určite prekvapená a v konečnom dôsledku by sa tiež na mňa usmiala. Vlastne by zrkadlila moju reakciu. Až teraz pri písaní týchto riadkov si uvedomujem, ako týmto formujeme osobnosť dieťaťa, že mu vždy ukážeme podľa nás správnu reakciu. Preto si hovorím, že nechám na Adelku, nech sa sama rozhodne, aký chce mať z toho pocit a ja zareagujem podľa nej.

„Koncentrácia a vôľa dieťaťa sú v prvých troch rokoch veľmi krehké. Ak dieťa zbytočne vyrušíte, je pre neho ťažké vrátiť sa späť k aktivite. Ak je do aktivity plne zabraté a je tu niečo, čo mu chcete ukázať, skúste počkať na inú príležitosť. Dospelí sú často prekvapení, keď zistia, že dokonca aj pochvala dieťa vyrušuje pri práci. Komentovanie jeho výkonu a tlieskanie môže prerušiť  jeho vnímanie zážitku a pritiahnuť pozornosť k vám.“◊

Adelka sa blíži k svojmu prvému roku a čaká nás obdobie chodenia na nočník. V montessori literatúre sa ani v tejto súvislosti neodporúča dieťa chváliť za to, že potrebu vykonalo do nočníka. Prvá otázka, čo mi napadla, bola „… a ako bude vedieť, že urobila to, čo od nej chcem?“. Stále si neviem dať na to presnú odpoveď, no zrejme tak, že zo samotného nočníkového rituálu pochopí, že sa to tak robí a je to úplne normálny proces, ktorý nepotrebuje potlesk publika…

Na záver ešte jeden citát Naomi Aldort: „Žiť podľa očakávaní druhých, je určitý druh väzenia.“

Budem rada, ak sa v komentároch pod článkom vyjadríte, aký je váš názor na pochvaly, prípadne ako je to s pochvalami u vás a či ste si všimli nejaký vplyv pochvál na vaše deti.

Zdroje:

♦ citát z knihy Vychováváme děti a rosteme s nimi. (Od neshod a kárání ke svobodě, rozvoji a radosti.), Naomi Aldort

◊ voľný preklad z knihy Montessori From the Start (The Child at Home, from Birth to Three), Paula Polk Lillard and Lynn Lillard Jessen

 Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+ …

Znakujeme

    So znakovaním sme začali približne v 8. mesiaci. Hľadala som informácie o znakovaní prevažne na internete. Veľmi dobrá zahraničná stránka, ku ktorej sa stále vraciam, je Baby Sign Languageznaky. Dá sa tu nájsť slovník so základnými pojmami, ale aj kartičky so znakmi, ktoré som vytlačila a oblepila nimi zboku celú chladničku 🙂 Je dobré to mať na očiach a najmä zo začiatku si pripomínať jednotlivé znaky.

Stránka Baby Sign Language je prehľadná a páči sa mi najmä preto, že každý znak sa dá pozrieť na videu. Pri detskom znakovaní však platí, že dieťa alebo rodič si môže zvoliť na konkrétne slovo svoj vlastný znak, ak je pre nich prijateľnejší. Neplánovala som kupovať program znakovania na DVD-čkach, no keďže ich mala moja veľmi dobrá kamarátka, tak nám ich požičala. Ale Adelke sa to veľmi nepozdávalo a keďže videá sú dlhé, obsedela najviac 5 minút (čomu som koniec koncov rada, keďže ju neučíme pozerať telku).Svetielko

    Začali sme so slovami pes, mačka, otec, záchod, piť a postupne sme pridávali knihakúpať, spať, jesť, ešte, svetlo. Pekné video so základnými znakmi je TU. Neskôr som zaradila do znakovania jednotlivé časti oblečenia – ponožky, nohavice, tričko, čiapka… Slová volím podľa toho, čo reálne a často počas dňa používame. Odporúčam do znakovania zapojiť čo najviac rodinných príslušníkov. U nás to väčšinou ťahám sama, pretože manžel väčšinou nie je doma alebo znakovať zabúda.

Zásady, ktoré dodržiavame pri znakovaní:

1. Znaky zaraďujeme podľa toho, čo Adelku momentálne zaujíma, prípadne podľa činností, ktoré doma často vykonávame (jesť, piť, kúpať sa…).

2. Kľúčom k úspechu je neustále opakovanie znakov každý deň a v rôznych situáciách. Tak dieťa najlepšie pochopí, že napr. lopta nie je iba tá žltá loptička na poličke vľavo, ale že lopta môže mať veľa rôznych podôb.

3. Znakujeme pred tým, ako slovo vyslovíme, počas hovorenia a aj potom.

4. Ak k Adelke hovoríme celou vetou, znakované slovo sa snažíme hlasom zdôrazniť, aby sme ho odlíšili od ostatných.

5. Treba mať veľa trpezlivosti, kým dieťa znak začne samo ukazovať. Nenútime ju, aby odznakovala naspäť. Snažíme sa, aby to hlavne bola zábava.

   Adelka začala po 2 mesiacoch ukazovať prvý znak – pes. Ukazuje sa jednoducho potľapkaním rukou po boku, ako keď voláme psa k sebe. dogPsa som jej ukazovala vždy v knižke, na prechádzke a vyhľadávala som s ním častý kontakt u známych, prípadne s prívetivými okoloidúcimi. Dnes aj keď sme doma a vonku zašteká pes, automaticky hovorí „havo“ a znakuje psa aj niekoľko minút. Je to veľmi milé pozorovať, ako dieťa dokola opakuje, keď sa niečo nové naučí. Keď Adelka ukázala svoj prvý znak, potešila som sa, že to začína prinášať ovocie. Pri ostatných znakoch vidím, že mi rozumie, no ešte to nevie napodobniť. Očakávala som, že bude jednotlivé znaky používať približne v takej postuponosti, v akej som  ich ju učila. No to vôbec nie je pravidlo – znak pre mačku ju učím od samého začiatku a stále ho neukazuje, aj napriek tomu, že mi rozumie. Naopak sliepku som ju začala učiť iba pred pár dňami a už ju vie ukázať. Je to veľmi ovplyvnené tým, čo ju baví a zaujíma. Keďže sliepky máme doma, teší sa, keď ich vidí a tak ich chodíme pozerať každý deň. Niektoré nové znaky, ktoré začne používať, sa len matne podobajú tomu, čo ju učím znakovať. Niekedy musím mať veľa fantázie, aby som prišla na to, čo mi chce vlastne ukázať. Napríklad niekedy rovnako ukazuje znak pre pápá (na obr. vľavo) a svetlo (na obr. vpravo). Rozlišujem to iba podľa situácie. Ale postupne na jej gestách vidieť, ako sa zdokonaľujú.Bye bye vs. light

    Je to skvelý pocit vedieť, na čo dieťa myslí, keďže to vie zaznakovať. Cítim, že sme si jedna druhej bližšie a znakovanie nás ešte viac spája. Momentálne dokola opakuje 4 znaky:  

Niekedy sa stáva, že ukazuje sliepku a hovorí „havo“. Vtedy jej iba zopakujem slovo „havo“ a ukážem správny znak. Niekedy mám pocit, že znakuje jedno cez druhé, len aby so mnou komunikovala. Od znakovania si sľubujem, že mi raz bude vedieť zaznakovať aj užitočné veci, ako napr. že ju niečo bolí, že chce piť, jesť, hrať sa… Na druhej strane si už teraz musím dávať pozor na jazyk a nehovoriť znakované slová hocikedy. Pretože akonáhle poviem „havo“, Adelka ho hľadá a očakáva, že sa zjaví. Naposledy som v konverzácii s mužom povedala „čo ti pipi?“ a Adelka začala znakovať sliepky – po domácky pipky 🙂

Pipky

Článok určite niekedy ešte doplním, v závislosti na tom, ako budeme v znakovaní napredovať… Znakujete aj vy? Máte vlastné znaky? Aký najzaujímavejší znak ste dieťa naučili? Komentujte pod článkom 🙂

  Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+ …

Stolík a stolička

    Krátko po tom, ako sa Adelka sama posadila, sme začali pre ňu riešiť samostatné sedenie. Inšpiráciu som našla na českom webe Montessori doma, kde je veľa odkazov aj na zahraničné stránky. Chceli sme si u stolára dať vyrobiť stolík a stoličku podľa nákresov TU a TU, no počas letných mesiacov bol maximálne vyťažený, tak našu zákazku nezrealizoval. Skončili sme teda pri sortimente z Ikea a kúpili jej tento stolík so stoličkou.1-IMG_6562

Ich rozmery sú však vhodné pre väčšie deti, a tak ich manžel trochu upravil podľa spomenutých nákresov. Nohy stola aj stoličky spílil a z odrezkov a súčastí druhej stoličky vyrobil opierky na ruky (keďže v sete so stolíkom sú dve stoličky). Celý postup výroby si pozriete tu: 

 

IMG_6643

Originál montessori stoličky sú o niečo širšie, aby zabezpečovali stabilitu a dieťa sa neprevrhlo do strany. Samozrejme, že som mala obavu, aby sa to na užšej stoličke z Ikea nestalo. Zatiaľ nemáme zlú skúsenosť, a to na nej robí Adelka už rôzne kreácie.

Pred prevrhnutím dozadu sme stoličku zabezpečili tak, že sme ju umiestnili chrbtom k stene.

3-IMG_5930

Stolík a stolička z nákresov vyššie by mali byť vyrobené z ťažšieho dreva a stolík má mať dokonca pod pracovnou doskou oceľovú platňu, zrejme aby ho dieťa pri opretí omylom neodsunulo, resp. neprevrátilo. Stolík z Ikea je naopak veľmi ľahký a práve to Adelka využíva, keď od stola odchádza. Nevie sa totiž odsunúť na stoličke, ale vie si odsunúť od seba stolík. Tým si vytvorí priestor, kadiaľ odíde. Na stolíku nesmie chýbať prestieranie, ktoré dieťa učí, kde má byť čo na stole položené. Najprv som si prestieranie chcela vyrobiť vlastné, no keď som v Ikea natrafila na toto, nebolo nad čím váhať.

„Pripravte si pre dieťa na jedenie všetko  vopred. Keď už raz dieťa usadíte do stoličky, aby ste sa zbytočne nevyrušovali a nedovádzali pozornosť od jedenia.“*

Prestieranie

Keď som s Adelkou sama doma, väčšinou ju posadím za jej malý stolík, ktorý jej vopred prestriem a kŕmim ju zo strany oproti nej. Má pred sebou teda misku s jedlom, lyžičku, pohárik a aj utierku. Pokiaľ má na to náladu, chce sa sama kŕmiť lyžičkou. No samozrejme jej v tom pomáham.

„Dieťaťu, ktoré sedí oproti matke/otcovi, vysielame správu, že je oddelené do rodičov a od nich nezávislé. Zároveň vidí, čo rodič robí. Tým sa učí, ako sa samostatne v budúcnosti najesť. Pozoruje vzdialenosť taniera a lyžičky, ako lyžička putuje do jeho úst a späť do taniera nabrať ďalšie sústo atď.. Jeho absorbujúca myseľ je zaneprázdnená, vníma zážitok komplexne a nepriamo sa pripravuje na napodobňovanie dospelých, hneď ako mu to dovolí koordinácia oko-ruka a vývoj svalstva.“*

Obľúbená špenátová polievka

Z pohárika som ju učila piť od cca 5. mesiaca. Vie si ho držať aj jednou rukou a keď chce, tak sa sama z neho aj pekne napije. Niekedy jej ho však ešte musím pridržať, aby sa neobliala, resp. aby nepoliala všetko naokolo, keď s ním začne šermovať (zatiaľ rozbila iba jeden pohárik). Zo začiatku som jej zopárkrát v nevedomosti do neho  naliala  vody takmer po okraj. No osvedčilo sa mi naliať jej iba cca 1 cm vody, pretože aj tak si pohár vždy maximálne nakloní a je to objem, ktorý zvládne vypiť na jedno priloženie k ústam. Najlepšie vidím, aké pokroky s pohárikom robí, keď je vo vani. Dala som jej do vane malý plastový pohárik, na ktorom jej ukazujem, ako sa voda naberá, ako sa vylieva alebo ho drží v rukách a ja jej do neho lejem z malej priehľadnej fľaštičky vodu. Väčšinou si z neho po naliatí aj odpije. Vaňa je v tomto smere výborná na takýto tréning, aj napriek tomu, že to nie je to pravé montessori 😉 (keďže môže vyliať a nič sa nestane, nemusí sa napraviť chyba, tj. utrieť podlaha a pod.)

„Ak dieťa oboznamujeme s pitím z pohára pravidelne od šiesteho mesiaca, jeho schopnosť piť z neho sa prirodzene vyvinie v deviatom až desiatom mesiaci.“*

Pitie z pohárika

Keď sme doma celá rodina, stolujeme za veľkým stolom. Adelka má svoju vysokú stoličku, ktorá sa dá prisunúť až k stolu. Kúpili sme Stokke – Tripp Trapp. Nie je to vôbec lacná záležitosť, a preto sme sa rozhodli vydražiť použitú stoličku na Ebay.

Tripp - Trapp Stokke

Pekný prehľad vysokých stoličiek v štýle montessori je na stránke Bocianie hniezdo. Kľúčové pre nás pri výbere montessori stoličky bolo, aby sa stolička dala prisunúť úplne k stolu (teda je bez tácky) a aby s Adelkou rástla. Táto stolička sa nazýva aj junior chair – juniorská stolička.

„Juniorská stolička sa od vysokých stoličiek líši stupienkom, pomocou ktorého dieťa samé vylezie a zlezie a na ktorom má potom počas sedenia položené chodidlá. Znamená to, že dieťa nie je v stoličke uväznené, ale môže z nej zísť kedy chce. Dieťaťu tým vysielame signál, že nie je handernou bábkou, s ktorou sa manipuluje hore a dolu, ale že má možnosť slobodnej voľby  a  dôverujeme mu, že sa samé dokáže posadiť na miesto.“*

Samozrejme zo začiatku budeme používať stoličku aj s ochranným pásom proti vypadnutiu a budeme ju do stoličky vkladať my. Stolovanie s juniorskou stoličkou pôsobí celkom iným dojmom ako pri klasických stoličkách s táckou. Adelka je naozaj súčasťou všetkého diania na stole a aj jej sa páči, že sedí na úrovni nás. Myslím, že jej to dáva pocit rovnocennosti. A o to tu predsa ide…

Zdroje:

* voľný preklad z knihy Montessori From the Start (The Child at Home, from Birth to Three), Paula Polk Lillard and Lynn Lillard Jessen

 Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+ …

Keď dieťa pracuje…

    Adelka práve prechádza vkladacím a vyberacím obdobím. Vhadzuje paličky do fľaše, kocky do nádoby, guličky do krabičky, lyžičku do šálky… Robí to sama a bez akéhokoľvek vonkajšieho podnetu. Veci na to má pripravené v poličke a keď má chuť, jednoducho si vyberie to, čo ju baví. Vydrží takto pracovať sama aj štvrť hodiny. Naschvál píšem „pracovať“, pretože naozaj vynakladá maximálne úsilie a je pri tom neuveriteľne sústredená, že nevníma nič naokolo.

„Práce dítěte je nevědomá činnost postavena na duševní energii uvolňující se v procesu rozvoje osobnosti“.*

Stáva sa, že počas tejto pracovnej chvíľky trafí do nádoby naozaj iba zopárkrát, no napriek tomu pri činnosti zotrváva dlhšie, ako by som očakávala.

    „Když dítě pracuje, neusiluje o dosažení nějakého cíle. Jediným a postačujícím důvodem je mu práce sama. Po přirozeném zopakování činností je aktivita ukončena a její konec je nezávíslý na vnějších faktorech. Pokud se týče vnitřních faktorů, ukončení určitého typu činnosti není spojeno s únavou, protože je známo, že dítě je po provedení svých aktivit osvěžené a plné nové energie. To je jeden z nejzákladnejších rozdílů mezi zákonitostmi uplatňujícími se v pracovní činnosti dítěte a v pracovní činnosti dospělého. Díte se neřídí zákonem minimálního úsilí, ale často i úplně opačným principem. Vynakládá velké množství energie na činnost, která nemá předem určený výsledek a zapojuje všechny své schopnosti na provedení každého detailu.“*

Tým sa neustále zdokonaľuje a trénuje svoje zručnosti. Nás dospelých by neúspech určite po pár pokusoch odradil. A tak si hovorím, aká silná je motivácia dieťaťa, ktorá pramení z jeho vnútra. Manžel doma v tejto súvislosti často cituje Iva Tomana – motivácia zvonku je ako smrad, ktorý sa vyvetrá 🙂 Ak chcem Adelku k nejakej činnosti sama naviesť, väčšinou dá najavo nezáujem a ide si po svojom. Dokonca neprijme ani pomoc, ak sa jej nedarí. To ju buď vyruší z koncentrácie a začne akoby nanovo alebo činnosť ukončí.

A tak sa stávam viac menej pozorovateľom. Sledujem, čo ju baví a snažím sa ju v tom ďalej podporiť pripravením prostredia a aktivít, na ktoré by mohla pozitívne reagovať. Moja úloha však spočíva iba v tom, že jej pred novou aktivitou ukážem, ako to funguje. Ale to, či bude pokračovať alebo sa k tomu vráti sama neskôr, už nechávam na ňu. V poslednej dobe som si všimla, že nie len ja som pozorovateľom, ale že aj Adelka veľmi rada pozoruje všetko, čo sa doma alebo vonku deje. Rada sa pozerá napríklad, ako si umývam vlasy. Ani by mi to nenapadlo, že ju také niečo zaujme. No keď som sa zamyslela, pri umývaní vlasov sa z pohľadu dieťaťa naozaj deje veľa zaujímavého. Vidí, ako sa tvorí pena, ako sa mení vzhľad vlasov a ich  povrch na pohmat, ako voda steká po vlasoch… Môžem povedať, že rovnako zaujímavé sú pre ňu takmer všetky domáce práce, no najmä vysávanie. Vtedy hneď vymení všetky činnosti za to, aby sa mohla pozerať.

Tiež som bola sklamaná, že Adelku rýchlo omrzia akékoľvek hračky. No manžel mi povedal, že čo sa čudujem – keď už prišla na to, ako sa hračka používa alebo správa, prestalo to byť pre ňu zaujímavé. Mal čiastočne pravdu a vysvetlenie som našla tu:

„Dítě ví, že jeho posláním je něco závažnějšího, než se zaobírat nějakým triviálním hraním. Hraní považuje za něco jako partii bridže nebo šachu. Je to příjemné povyražení pro volnou chvilku, ale bylo by mrzuté muset se něčemu takovému věnovat delší dobu. A protože dítě má stále něco důležitého na práci, hraní s hračkami ho nijak zvlášť neláká.“*

Čo som sa z toho naučila je, že netreba dieťa v každom prípade zamestnávať nejakými aktivitami alebo hračkami. Ono si nájde samé, čo ho baví a môže ho baviť iba samotné pozorovanie činnosti nás dospelých, čím sa tiež učí a možno viac, ako si myslíme. Dieťa má myseľ stále otvorenú a nasáva všetko, čo sa deje okolo…

* Zdroj: Tajuplné dětství, M. Montessori

 Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+ …