Naše odplienkovanie

    Už to bude 1 rok, od kedy som Adelku začala nechávať cez deň bez plienky. Pamätám si to, akoby to bolo dnes, ako sme boli kupovať prvé nohavičky 🙂 Snáď sa vtedy Adel stala prvýkrát ženou 😀

Odplienkovanie sa nestalo u nás zo dňa na deň a nebola to ani cesta jednoduchá. Bolo to najmä časovo náročné a niekedy to chcelo naozaj veľa trpezlivosti a vytrvať v tom, čo sme začali aj napriek neúspechom.

Začali sme od 1 roka

    Adelku som začala posadzovať na nočník už okolo 12 mesiacov. Niektorí odporúčajú začať už v momente, keď dieťa dokáže samostatne sedieť. Podporoval ma v tom aj manžel. Vždy, keď som išla ja alebo on na toaletu, Adelka išla s nami. Sedeniu na nočníku sa nijak nebránila. Pri nočníku mala nachystané knižky, ktoré si listovala, alebo sme sa venovali rozprávaniu o tom, ako sa potreba vykoná, čo sa pri tom robí… Na záver mohla vždy spláchnuť a pozrieť, ako sa všetko spláchlo. Zo začiatku, som ju pri splachovaní držala na rukách a keď už bola väčšia, sama vyliezla na zatvorený záchod a splachovala. Bol to taký rituál ukončenia.odplienkovanie

Neúspechy nás neodradili

    Zo začiatku išlo čisto len o sedenie na nočníku bez vykonania potreby. Ak aj potrebu Adelka urobila, nazvala by som to teraz už len čistou náhodou. Trvalo pol roka, keď začala Adelka cielene cikať do nočníka a počas neho som veľakrát mala pocit, že toto nemá zmysel. Bála som sa, aby si nevytvorila predstavu, že na záchod sa chodia čítať knižky a splachovať záchod 🙂 Dnes už viem, že to všetko malo zmysel. Vďaka tomu Adelka pochopila, že to je každodenná rutina, že na záchod sa chodí viackrát denne a hoci ja som si myslela opak, ona veľmi dobre vnímala, ako sa potreba vykonáva.

Zvyšovali sme pravdepodobnosť vykonania potreby do nočníka

    Časom som zistila, že ráno po prebudení sa takmer vždy vyciká alebo aj vykaká. Aby som zvýšila pravdepodobnosť vykonania potreby do nočníka, začala som ju dávať na nočník bezprostredne po zobudení. Niekedy to boli pre mňa veľmi hektické prebudenia, že som takmer bežala s Adelkou na záchod, len aby sa nevycikala do plienky. Podobne to bolo po najedení. V organizme funguje gastrokolický reflex, ktorý  zabezpečuje, že keď sa niečo ústami dostane dnu, tak niečo zasa musí vyjsť aj von. Tak som skúšala posadiť ju na nočník cca 15 minút po najedení, čo som časom odsledovala ako optimálny čas. Predpokladom na to, aby  bola počas dňa vyššia šanca, že sa Adel do nočníka vyciká, bolo ponúkať jej stále vodu. Toto nám veľmi pomohlo dostať sa do cieľovej rovinky. Pamätám si ten deň, keď som do nej doslova liala vodu a behala s ňou na nočník každú chvíľku. V ten deň sa mi podarilo vystihnúť, že sa vycikala do nočníka 3x po sebe. Od toho momentu vždy po posadení na nočík vykonala potrebu alebo mi dala najavo, že treba ísť.

Behanie bez plienky

    Počas tohto odplienkovacieho obdobia som Adelke dávala cez deň výhradne látkové plienky. Je dôležité, aby dieťa cítilo vlhko, keď do plienky vykoná potrebu. Všade som čítala o tom, ako by malo dieťa veľa behať bez plienky a tak mohlo vidieť, čo sa deje pri vykonávaní potreby, resp. spojiť si pocity vnútri organizmu s vykonaním potreby. Počas nášho nočníkového tréningu som vydržala nechať Adelku úplne bez plienky dvakrát po tri dni. Našťastie kobercov máme doma minimum, pretože veľakrát sa mi jednoducho nepodarilo ustriehnuť, že Adelka sa niekde vycikala alebo v tom „lepšom“ prípade vykakala. Nachádzala som „suveníri“ naozaj všelikde. Zaujímavé to bolo aj počas vychádzok…

Chceš ísť na nočník?

Naučila som sa, že nemá zmysel sa Adelky pýtať, či chce ísť na nočník. Vždy povedala „nie“. Preto namiesto opytovacích viet som začala používať oznamovacie – „ideš cikať“. Pokiaľ je momentálne zahĺbená do nejakej činnosti, počkám, kým sa jej pozornosť uvoľní a potom oznámim, že je čas ísť na nočník. Nie vždy súhlasí. V takých prípadoch jej ponúknem na výber z dvoch alternatív – buď pôjdeš sama alebo ťa vezmem na nočník ja. Toto vo väčšine prípadoch u nás funguje.nocnik

Dvakrát v cieli

      Pýtať na nočník sa Adelka začala, keď mala 18 mesiacov. Vydržalo jej to asi 4 mesiace. Počas týchto 4 mesiacov chodila na nočník naozaj ukážkovo. Buď mi oznámila, že treba ísť alebo dokonca išla sama. Postupom času si vedela dať dolu aj sama nohavice. Potom zrazu prišiel zlom a Adelka sa opäť začala pocikávať. Začalo to pokakávaním a potom nemala zábrany sa kompletne do nohavičiek aj pocikať. Nevedela som, čo sa stalo, chcela som to samozrejme vrátiť do starých koľají. No situácia bola stále horšia. V zúfalstve som vyhrabala z odloženej krabice opäť plienky AIO (All In One) a dala som jej do nej jednu tenkú vkladaciu plienku. To teraz spätne považujem za veľkú chybu a krok späť, pretože som ju v pocikávaní vlastne podporila. Stále som sa pýtala „prečo“, čo sa stalo, že sa zrazu Adelka vrátila na úplný začiatok odplienkovania. Začala som intenzívne hľadať odpoveď a bolo mi poradené spomenúť si na moment, kedy sa Adelka prvý raz opäť začala pokakávať. Vraj nemám nad tým veľmi premýšľať a prvá myšlienka, ktorá mi napadne, bude tá správna. Rozmýšľala som veru jeden deň a noc, až sa mi nakoniec vyjasnilo. Pokakávanie začalo v období, keď sme prestávali s dojčením. Zrazu mi všetko docvaklo – Adelka sa vrátila do obdobia, keď bola bábätko a začala mi to dávať najavo takouto formou. A tak sme začali pekne od začiatku. Zasa s holým zadkom počas dňa. Veľmi rýchlo sa ukázalo, že pokiaľ Adel nemá nohavičky, vie ísť sama na nočník, vykonať potrebu, utrieť sa, vyliať všetko do do záchodu a niekedy aj opláchnuť nočník. Akonáhle mala čosi na sebe, stačili iba nohavičky, smelo sa pocikala alebo pokakala. Zvláštne, ako funguje detská psychika. Dnes pokračujeme v behaní naholo pár dní po sebe vždy, keď sa Adel pociká. Kaká už chvalabohu do nočníka. Pokiaľ sme vonku, dávam ju stále preventívne vycikať. Stáva sa, že skôr, ako sa Adel vypýta na nočník, ujde jej pár kvapiek do nohavičiek. Pokiaľ je holá, žiadne kvapky nie sú. Verím, že v lete to dotiahneme už do cieľa.

V noci

Na noc stále dávam Adelke ešte plienku. Zobudila sa už párkrát aj so suchou plienkou a skúšali sme to úspešne aj bez plienky. To, či sa zobudí so suchou plienkou, je stále ale iba vec náhody, nie uvedomenia. Skúšala som Adelku budiť v noci na cikanie, ale výsledok bol iba ten, že celú noc potom už zle spala. A tak som s budením prestala a čakám, kedy to príde prirodzene samé od seba… Počas obedného spánku už plienku nedávam.

        Chcela som s vami zdieľať vlastnú skúsenosť a týmto vám povedať, že aj proces odplienkovania môže mať rôzne odbočenia a že to nie je iba jednosmerka. A hlavne, nikde sa nepíše o tom, že dieťa sa môže vrátiť späť, čo mňa úplne prekvapilo. Držím vám všetkým palce a teším sa na vaše skúsenosti.

Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+…

Perlové schody

     V minulom článku o čísielkách som vám sľúbila, že napíšem niečo viac o tom, ako sa dajú používať perlové schody. Takže tu je článok o tom, čo všetko sa s nimi dá robiť a ako sa dajú využiť.perlove schody a cisla montessori

    Montessori perlové schody sú matematickou pomôckou, ktorú môžete vyskúšať so svojím dieťaťom niekedy vo veku veku 2+. Perlové schody sú vlastne korálky v počte 1-9 rôznych farieb navlečené na drôtiku. Zoradením od najmenšieho po najväčší nám vytvoria akoby schody. Sú typické svojou farebnosťou. Maria Montessori zvolila pre perlové schody  konkrétne farby: 1-červená, 2-zelená, 3- ružová, 4-žltá, 5-bledomodrá, 6-atramentová modrá, 7-biela, 8-hnedá, 9-tmavomodrá. Nedočítala som sa, prečo M. Montessori vybrala práve tieto farby, ale ako vám je iste známe, ona nič nenechala na náhodu.perlove schody
Deti okolo 2 rokov bývajú fascinované malými predmetmi (u nás to bolo cca 2 r.+4 mes.), a preto to môže byť vhodný čas na zoznámenie sa s touto pomôckou. Netreba očakávať, že sa dieťa hneď naučí počty, ale môže to byť prvý krok na vzbudenie záujmu o čísla.

Začať môžete jednoduchým zoraďovaním korálok od najväčšieho po najmenšie. Nachystajte dieťaťu pracovnú podložku alebo pracovný koberec a rozmiestnite voľne korálkových hadíkov. Výsledok by mohol vyzerať nejak takto.zoradenie perlovych schodov

Väčšie deti budú možno už schopné zarovnať korálky na jednu stranu. Vtedy sa dá pekne vnímať, že každý ďalší hadík má o jednu korálku navyše.

Pokračovať môžete napríklad klasickou priraďovačkou. Určite ste doma už priraďovali napríklad zvieratká k obrázkom a toto je niečo podobné.priradovanie perlove schody (2)Ak máte doma deti, ktoré radi strihajú a lepia, potom sa vám budú hodiť tieto materiály (stiahnete kliknutím na obr.):

SnímkaAko ste si isto všimli, pri týchto priraďovačkách už prišlo dieťa do kontaktu aj s číslicami. Podvedome tu vlastne dieťa priraďuje správne množstvo k číslu. Vďaka farebnosti korálok si dieťa môže ľahšie zapamätať, ktorý hadík patrí ku ktorému čííslu. Zo začiatku bude zrejme iba priraďovať farbu k číslam, ale časom sa to preklopí a začne si spájať číslicu s počtom korálok na hadíkovi.

Na ďalšiu prácu s perlovými schodami je veľmi vhodným doplnkom stojan.stojan na perlove schody Sú na ňom háčiky na zavesenie jednotlivých perlových hadíkov. Pre deti je zavesovanie okrem iného výborným tréningom jemnej motoriky a koncentrácie.perlove schody a stojan montessoriNa druhej strane poriadkumilovná duša dieťaťa láka mať všetky korálky na svojom mieste. Takže je predpoklad, že ich budete mať vždy upratané 😉 Keď ich dieťa všetky zavesí, nedá mu to a bude dotykom zas a znova skúmať, ako sa na háčikoch hadíky hojdajú. stojan a montessori perlove schodyTu sa stávajú perlové schody so stojanom sčasti aj zmyslovou pomôckou. To je pravý zmysel Montessori pomôcok. Dieťa je k nim priťahované zvedavosťou a má chuť na jednej strane stále objavovať niečo nové a na strane druhej opakovať danú činnosť, až kým sa nenasýti.

Pokiaľ dieťa ešte nevie priradiť množstvo k číslam, môže ich vešať postupne na háčiky tak, že ich dieťaťu dopredu nachystáte do trojuholníkovej šablóny na stojane. Takže bude brať korálky z trojuholníka postupne zhora nadol.

Okrem háčikov na zavesenie sú súčasťou stojanu aj doštičky s čislami. A to dostička s číslami od 1 do 9 v celku a aj jednotlivo. cisla k stojanu na perlove schody

Opäť sa dá s nimi pracovať na priraďovacom princípe.stojan na perlove schody a cisla

Ale tiež poslužia dieťaťu na kontrolu, keď sa už samé bude snažiť usporiadať čisla do poradia.kontrola chyby stojan na perlove schody montessori

Jednotlivé doštičky s číslami sa dajú použiť na priraďovanie korálok k číslam. To už budete zrejme pracovať so staršími deťmi.

Začať môžete tak, že usporiadate na pracovnú podložku korálky do tvaru trojuholníka. Tento trojuholník už bude deťom známy z predchádzajúcich aktivít. Zároveň nachystáte na podložku drevené doštičky s číslami, ktoré budú v miske zoradené od čísla 1 navrchu po číslo 9 naspodu.priradovanie perlovych schodov k cislam 5Budete postupne brať korálky z trojuholníka a priraďovať k nim dostičky s číslami. Je vhodné, aby ste vždy, keď vezmete korálky do ruky, povedali: „Toto je jedna.“ A korálky prstami spočítate: „Jedna.“ Potom vyberiete dostičku s číslom 1 a tiež ju pomenujete: „Toto je jedna.“ A položíte ju k prvej korálke. Rovnako postupujete pri ďalších číslach. Pre lepšie pochopenie uvediem ešte príklad na čísle 2. Vezmete do ruky hadíka s dvoma korálkami a poviete: „Toto je dva.“ Korálky spočítate: „Jeden, dva.“ Vyberiete doštičku s čislom 2: „Toto je dva.“ Položíte ju k druhým korálkam.
priradovanie perlovych schodov k cislam 1

Takto spárujete všetky korálky s číslami.

priradovanie perlovych schodov k cislam 3

Keď toto dieťa zvládne, môžete mu to trošku sťažiť. Stačí, že v úvode perlové schody neusporiadate do trojuholníka, ale necháte ich voľne rozhádzané na podložke. Čísla necháte v nádobe zoradené od 1 do 9 …priradovanie perlovych schodov k cislam 2

… alebo ich zoradíte dolu na podložku do poradia.

priradovanie perlovych schodov k cislam 6

Ďalšou variáciou môže byť nasledovné rozloženie.

priradovanie perlovych schodov k cislam 4

Takto si môžete vytvárať ďalšie aktivity s perlovými schodami. Stačí nasledovať svoje dieťa. Môžete mu spojiť napríklad perlové schody s vyfarbovaním (ešte iná predloha na vyfarbovanie).

    Využitie perlových schodov so stojanom je naozaj široké. Dá sa začať s menšími deťmi (tu radšej vždy pod dohľadom, aby dieťa nedávalo korálky do úst) a vytiahnete ich určite ešte raz neskôr aj pri starších deťoch, ktoré už čísla poznajú a chcú sa naučiť priraďovať k nim správne množstvo. V každom prípade, korálky sú celkom chytľavé. Je dosť možné, že dieťa ich bude brať so sebou aj na vychádzku 🙂

Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+…

 

Ja sama …

    Adelka prechádza už dlhšiu dobu obdobím, že chce všetko robiť sama. Dlho to bolo iba také rekreačné a dal sa s tým prežiť deň bez kriku a scén. Dnes hovorí „ja sama“ asi po každej druhej vete a jej nálada sa mení nepredvídateľne ako aprílové počasie. O to horšie to je, že nie vždy sa jej dá vyhovieť. Často sa cítim, akoby som chodila po tenkom ľade a už iba čakám, kedy opäť vybuchne, že chcela niečo urobiť sama, čo som práve urobila ja. A to aj napriek tomu, že jej dávame veľa priestoru na sebarealizáciu. Viem, že toto obdobie sa spája s obdobím vzdoru, uvedomovania si vlastnej osobnosti, testovania hraníc a aj našej trpezlivosti. Nie vždy zvládam tieto situácie tak, ako by som chcela, ale aj ja som iba „mama in progress“ (mama v štádiu vývoja), ktorá sa učí a najčastejšie zo svojich vlastných chýb.

   Pár dní dozadu som prežila s Adelkou veľmi ťažké chvíľky, vybuchla nielen ona, ale aj ja. Hneď v zápätí mi to bolo veľmi ľúto a prinútilo ma to zamyslieť sa nad tým, čo som mohla urobiť inak. Pomohlo mi to utriediť si v hlave taktiky, ktoré viem, že na ňu platia, keď vzdoruje alebo chce niečo urobiť sama. Snáď pomôžu aj vám.

1. Možnosti na výber – základným pravidlom je, dať na výber z dvoch možností. Pokiaľ si môže vybrať a urobiť vlastné rozhodnutie, dáva jej to pocit, že má veci pod kontrolou. Najčastie jej dávam na výber v nasledovných situáciách: „Ideš na nočník sama, alebo pôjdem s tebou?“ „Oblečieš si nohavice sama, alebo ti ich oblečiem ja?“ „Pôjdeš si sadnúť za stôl sama, alebo ja ťa posadím na stoličku?“ Väčšinou si vyberie možnosť, že to urobí sama. No aj tak nie vždy to ide aj urobiť. Manžel to preto začal spájať s odrátavaním, klasické „rátam do tri a keď to neurobíš sama, urobím to ja“ a napodiv to zatiaľ kúzelne funguje.

2. Začať skôr – toto pravidlo nadväzuje na predchádzajúce a u nás sa väčšinou týka obliekania. Adelka je už v období, kedy si chce sama vyberať, čo si oblečie. Nemáme doma pre ňu zvlášť skriňu, kde by viseli 2 kusy oblečenia, ktoré by som jej tam vopred nachystala. Vyberiem jej  teda zo skrine 2 kusy oblečenia a medzi nimi sa môže rozhodnúť, čo si oblečie. Často Adelka však nie je spokojná s tým, čo jej ponúknem a dožaduje sa iného oblečenia. V procese výberu viackrát prehodnotí svoje rozhodnutie, čo si oblečie a kým jej odargumentujem, že „v tomto by ti bola zima/teplo“, prejde nejaká tá minúta. Niekedy to zaberie  5-10 minút, čo je v celku dosť, pokiaľ sa niekam zrovna ponáhľame. Preto začíname o 15 minút skôr ako zvyčajne. Ak potrebujeme byť niekde ráno načas, je dobré tento výber oblečenia urobiť ešte večer vopred. Predídem tak časovému stresu a Adelka sa môže kompletne sama obliecť.

3. Pomoc – keď vidím, že sa Adelke niečo nedarí, ponúkam jej svoju pomoc. Typické je, že všetko chce zvládnuť sama. A vlastne prečo by aj nie, keď chce kopírovať nás dospelých, ktorí sme tak dokonalo sebestační. Uvedomila som si, že ma málokedy vidí žiadať niekoho o pomoc. A tak sa snažím viac žiadať o pomoc napríklad manžela alebo ju samotnú. Aby pochopila, že pomoc nerovná sa menejcennosť alebo neschopnosť.

4. Čo áno a čo nie – snažím sa zameriavať poznosť na to, aby som Adelke hovorila, čo má robiť namiesto toho, čo urobiť nemá. Čiže pozitívne formulovanie. V období vzdoru sa sťažujeme, že deti všetko odmietajú a stále hovoria NIE. Ale od koho sa to naučili a stále to doma počujú? Zasa len od nás. Keď sme boli minule s Adelkou na preliezkach som si uvedomila, koľko zákazov vychŕlime na svoje deti. Jednu mamičku s dvoma chlapcami vo veku asi 4 a 7 rokov sa jednoducho nedalo prehliadnuť a nepočúvať – nelez tam, nešmýkaj sa po bruchu, neváľaj sa po zemi, neber schody po dva… Treba selektovať, ktoré zákazy sú naozaj opodstatnené. Ľahko to zistíte tak, že si položíte otázku, čo najhoršie sa môže stať a vyhodnotiť, či ste tento najhorší scenár ochotní akceptovať. Zákazy preformulujte na kladné vety a zapojte možno aj trochu fantázie: šmýkaj sa po zadku a vyskúšaj, ako ďaleko pri zošmyknutí doskočíš…

5. Jasne a jednoducho – vysvetľovať dieťaťu jasne a jednoducho býva niekedy veľmi ťažké. Stalo sa mi už párkrát, že som sa sama do toho zamotala. Je to však iba otázka cviku, trénujem každučký deň.

6. Prispôsobiť prostredie – ak chce dieťa všetko robiť samé, najlepšou cestou je vytvoriť mu na to podmienky. Dať mu k dispozícii učiacu vežu ku kuchynskej linke, aby si samé mohlo pripravovať jedlo, schodíky k umývadlu, aby si samé moholo pustiť vodu a umyť ruky, vodu na pitie na dosah, oblečenie s voľným pásom bez zbytočných patentov, ktoré sťažujú obliekanie, topánky so suchým zipsom namiesto šnúrok, naučiť dieťa fintu na obliekanie mikiny či bundy

7. Účelne dieťa zapojiť – často, keď niečo robím napríklad v kuchyni, pripravím Adelke veci tak, aby mi mohla pomôcť. Ešte pred tým, ako mi stihne zakričať „ja sama“ (ak to stihnem 😉 ), ju vyzvem, či mi chce pomôcť a väčšinou aj chce. Vo veľa prípadoch to skončí tak, že si činnosť vyskúša, akoby si overí, že to dokáže sama a po pár minútach stratí o aktivitu záujem. Týmto sa dá predchádzať zbytočným scénam, že chce niečo urobiť sama.

8. Vopred informovať – zvyknem Adelke dopredu hovoriť, čo bude nasledovať. Stresovo na Adelku pôsobilo, keď som jej po napríklad po skladaní puzzlí povedala, že teraz už ide spať. Preto to už robím tak, že ešte pred ukončením hry jej oznámim, že keď poskladáme puzzle/dočítame príbeh/sa najeme, pôjdeme potom do postele. Má čas sa na to pripraviť. Niekedy sa aj tak rozplače, ale je to čím ďalej menej dramatické. V tomto nám dosť pomáha aj režim, rutina alebo nejaký sled činností, ktoré už vie, že po sebe nasledujú.

9. V dobrej nálade – zložitejšie veci vysvetľujem Adelke, keď je v dobrej nálade. A to je väčšinou vždy po zobudení.

10. Zmeniť to na zábavu – v momentoch, keď sa už-už schyľuje k výbuchu zlosti, že sa Adelke čosi nepodarilo samej, niekedy celú siutáciu obrátim na srandu. Neberie neúspech potom tak tragicky a odvediem aspoň jej pozornosť. Niekedy sa napríklad zamotá pri obliekaní do trička. Vtedy zvyknem zažartovať „kde sa Adelka schovala“? kde si?“. A hneď je situácia zažehnaná.

Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+…