Pochvaly

    Adelka je každým dňom zručnejšia. Teší ma, ako sa jej zdokonaľuje jemná i hrubá motorika, keď s istotou už robí niektoré úkony. Vždy keď ju vidím, mám tendenciu ju chváliť. Obyčajne poviem „aká si ty už šikovná“, „ty už toto vieš?“, „fíha, výborne!“, „šikulka“ a podobne. Asi ako každý rodič. Minule som sa však nad tým zamyslela, či je takáto reakcia na mieste. Pretože slovami „aká si ty už šikovná“ vlastne dávam najavo, že som to neočakávala, že ma to prekvapuje a nedôverujem jej prirodzeným schopnostiam. Akoby som ju podceňovala, že by to už mohla vedieť alebo dokázať sama. Väčšina sme zrejme vyrastali s pochvalami a príde nám to úplne samozrejmé chváliť. Aj ja to robím automaticky, bez premyslenia, je to vlastne už ako reflex. Často aj mužovi poviem niečo v zmysle „pozri ako som to urobila, ani ma nepochváliš?“. Dá sa povedať, že sme na pochvalách zavislí a zvonku nás motivujú. Zamýšľam sa, či to tak chcem aj u Adelky, alebo aby radšej veci robila po svojom, nech si každý myslí čo chce, hlavne, že ju to bude napĺňať …

„Batole ohromně rychle nabývá síly a poznává okolní svět a tím více potřebuje vaši
důvěru a podporu pro své odvážné experimenty. Dítě nezískává pocit důvěry tím, že se
mu vše podaří, ale jen tím, že jeho rozhodnutí důvěřujete. Buďte s ním a sdílejte jeho
radosti a strasti, aby se naučilo vycházet s nejrůznějšími stránkami života. Nebude se bát
o něco usilovat a zkoušet nové věci, když si dokáže poradit stejně dobře s úspěchy i s
prohrami. Namísto pochval a jiné manipulace přijímejte jeho nápady s radostí a
zvědavostí.“♦

Deti pochvaly nepoznajú. Robia veci z určitého vnútorného popudu. Nevedia, čo to je pochvala, pokiaľ ich to my nenaučíme. Keď začneme používať pochvaly, dieťa začne robiť veci preto, aby nás potešilo a nie preto, že to samé chce.

„Vyhněte se pochvalám a místo toho reagujte na pocity, které dítě projevuje, a
sdílejte s ním jeho radost. Chválit děti za chování („Ty mi, Honzíčku, tolik
pomáháš!“) a úspěchy („Jsem tak pyšná, že jsi vyhrál první cenu v soutěži
skautů!“) vede děti k tomu, že se o něco snaží jen kvůli pochvalám a ne kvůli
sobě. Dítě udělá cokoli, abyste ho pochválili, a může se stát závislé na vnějším
souhlasu a přijetí, podmiňovaném dosaženými úspěchy. A tak paradoxně mohou
pochvaly a odměny snižovat jeho sebevědomí, stejně jako kritika.“♦

Je ťažké prestaviť svoju myseľ na režim bez pochvál. Ani nechcem tvrdiť, že u nás pochvaly už nepadnú. Namiesto pochvaly sa však budem skôr snažiť opísať situáciu, nevkladať do toho svoj hodnotiaci postoj a dávať odozvu iba vtedy, ak o ňu Adelka nude stáť. Teda napríklad namiesto – „ty si šikovná, akú veľkú vežu sa ti podarilo postaviť“, poviem radšej – „vidím, že si postavila vysokú vežu, páči sa ti?“ Dôležité je, či sa páči jej a nie mne, pretože vežu stavala sama pre seba.

Často sa mi pri pozorovaní stalo, keď sa Adelke čosi podarilo prvý raz, že som sa usmiala a pochválila som ju vo svojej mysli, zatiaľ čo ona s normálnym výrazom tváre pokračovala ďalej. Ona svoje úspechy berie úplne prirodzene a nič za to neočakáva. Keby som v tej chvíli na ňu s úsmevom vyhŕkla pochvalu, ostala by určite prekvapená a v konečnom dôsledku by sa tiež na mňa usmiala. Vlastne by zrkadlila moju reakciu. Až teraz pri písaní týchto riadkov si uvedomujem, ako týmto formujeme osobnosť dieťaťa, že mu vždy ukážeme podľa nás správnu reakciu. Preto si hovorím, že nechám na Adelku, nech sa sama rozhodne, aký chce mať z toho pocit a ja zareagujem podľa nej.

„Koncentrácia a vôľa dieťaťa sú v prvých troch rokoch veľmi krehké. Ak dieťa zbytočne vyrušíte, je pre neho ťažké vrátiť sa späť k aktivite. Ak je do aktivity plne zabraté a je tu niečo, čo mu chcete ukázať, skúste počkať na inú príležitosť. Dospelí sú často prekvapení, keď zistia, že dokonca aj pochvala dieťa vyrušuje pri práci. Komentovanie jeho výkonu a tlieskanie môže prerušiť  jeho vnímanie zážitku a pritiahnuť pozornosť k vám.“◊

Adelka sa blíži k svojmu prvému roku a čaká nás obdobie chodenia na nočník. V montessori literatúre sa ani v tejto súvislosti neodporúča dieťa chváliť za to, že potrebu vykonalo do nočníka. Prvá otázka, čo mi napadla, bola „… a ako bude vedieť, že urobila to, čo od nej chcem?“. Stále si neviem dať na to presnú odpoveď, no zrejme tak, že zo samotného nočníkového rituálu pochopí, že sa to tak robí a je to úplne normálny proces, ktorý nepotrebuje potlesk publika…

Na záver ešte jeden citát Naomi Aldort: „Žiť podľa očakávaní druhých, je určitý druh väzenia.“

Budem rada, ak sa v komentároch pod článkom vyjadríte, aký je váš názor na pochvaly, prípadne ako je to s pochvalami u vás a či ste si všimli nejaký vplyv pochvál na vaše deti.

Zdroje:

♦ citát z knihy Vychováváme děti a rosteme s nimi. (Od neshod a kárání ke svobodě, rozvoji a radosti.), Naomi Aldort

◊ voľný preklad z knihy Montessori From the Start (The Child at Home, from Birth to Three), Paula Polk Lillard and Lynn Lillard Jessen

 Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+ …

6 thoughts on “Pochvaly

  1. Váš dnešný článok otvára viac otázok, ponúka než odpovedí. Ako povzbudiť a motivovať dieťa bez pochvaly? Môj manžel pochádza s pomerov, kde sa nechválilo, ale zároveň, sa vlastne ani inak slovne nepodporovalo k samostatným rozhodnutiam. Dominantná a vše-kontrolujúca matka očakávala, že jej obe deti budú konať v súlade s jej predstavami. Asi sa nikdy nič nestalo, čo by ju prekvapilo a čo by si vyžadovalo pochvalu. Svoje predstavy prenáša teraz aj na našu rodinu a nedokáže akceptovať, že sú veci a témy, a tých je naozaj veľa, o ktorých ju len informujeme a nečakáme jej súhlas alebo radu. Naopak moji rodičia ma pochválili za každý úspech, ktorý mňa osobne potešil. Povzbudilo ma to. Boli aj neúspechy a znova stáli pri mne, aby mi pripomenuli, že z prehry sa môžem naučiť viac ako z výhry. Povzbudzovali ma, aby som veciam dala viac ako len jednu šancu. Nie je to teda v rámci teórie Montesorri, ale vždy som mala pocit, že pri mojich rodičoch nájdem hoc aj posledné miesto záchrany a nikto mi nebude vyčítať mojej chyby a rozhodnutia.
    Nie je problémom skôr intenzita a vhodnosť pochvaly, než pochvala sama?

    1. Dobrý deň Natália, som veľmi rada za Vašu otázku.
      Tiež som sa v živote stretla s ľuďmi, ktorí vyhovujúce správanie považovali za samozrejmosť a všetko, čo sa vychyľovalo, ohodnotili kritikou. To je, myslím si, extrém. Pri absencii pochvál by mala absentovať aj kritika. Podľa mňa je vo vzťahu rodič – dieťa kľúčový partnerský prístup. K deťom si totiž často dovolíme oveľa viac, ako by sme si dovolili k dospelým rovesníkom.
      Z môjho pohľadu nejde ani tak o slovnú pochvalu, ako o to vytvoriť pre dieťa podporujúce prostredie, v ktorom sa dieťa cíti dobre, cíti lásku a podmienky, ktoré podporujú jeho vlastnú osobnosť. Pokiaľ dieťa požaduje od rodiča názor, samozrejme treba túto jeho potrebu uspokojiť a vyjadriť mu svoj subjektívny pohľad na vec. Nie však formou vyslovenia všeobecných konštatovaní, napr. „nakreslil si krásny obrázok“. Pojem „krásny“ je relatívny (čo je krásne pre vás, nemusí byť krásne pre mňa), a preto treba byť konkrétny – „páči sa mi, ako pestro si vyfarbil korunu stromu“ a pod.. Aby to bolo naozaj vyjadrenie zo srdca a pre daný moment. Automatické a stereotypné pochvaly podľa mňa stácajú po čase váhu a zmysel. Tiež ak slovne nepochválim, neznamená to, že sa nebudem tešiť spolu s dieťaťom z jeho úspechov a nedám mu to aj najavo vhodnými slovami ako napr. „…je skvelý pocit vidieť ťa šťastného/že sa ti darí/že si sám zložil kocky“… Takže z môjho pohľadu to nie je o intenzite a vhodnosti pochvaly, ale o spôsobe, akým zhodnotíme výkon dieťaťa. Dôležité je, aby dieťa pochopilo, že to, čo mu ja hovorím, je iba môj názor a nechať mu priestor na ten svoj. Iba tak podporím jeho osobnosť, sebavedomie a v konečnom dôsledku aj vzájomný vzťah.

  2. Ahoj, presne o tomto som čítala a zistila, ako hlboko tie pochvaly máme zaryte, človek si to ani neuvedomí a vlastne si myslí, ako pomáhame a pri tom tým deťom škodíme. Ale musím povedať, že nepochváliť je ťažké, respektíve formulovať uznanie, ocenenie tak, aby to nebolo manipulativne a povýšenecké. Máš prosím nejaké typy, ako to riešiš ty? Napríklad keď urobila prvé kroky, napila sa sama z pohárika atď. Diki Katka

    1. Ahoj Katka, aby som nechválila, musím sa dosť sledovať, ale dá sa to. Zatiaľ tých pochvál nebolo u nás veľa, keďže Adelka je malá a sama od seba sa nedožaduje môjho hodnotenia. Od samého začiatku som nejak automaticky začala hovoriť slovíčko „ták“, napr. pri obliekaní nohavíc – „daj jednu nožičku, ták, a teraz druhú, ták…“. Nevyznieva mi to ako pochvala, ale skôr ako usmernenie, že urobila to, čo som očakávala. Vlastne ako nejaký checkpoint 😉 Toto prišlo celkom spontánne a stále som na vážkach, či to robím správne… Môžem však zhrnúť, čo mám zatiaľ naštudované ohľadom hodnotenia dieťaťa:
      1. poskytnúť dieťaťu spätnú väzbu; nie však z pozície učiteľa, ale z pozície partnera
      2. spätnú väzbu poskytnúť iba vtedy, AK o to dieťa stojí a KEĎ o to dieťa požiada (je omyl myslieť si, že deti niektoré veci nebudú robiť bez toho, aby boli pochválené a motivované zvonku)
      3. čím konkrétnejšia spätná väzba je, tým lepšie (zamerať sa na detaily)
      4. zrkadliť reakciu dieťaťa (tj. keď sa dieťaťu vlastný obrázok nepáči, nepresviedčať ho o opaku)
      5. zamerať spätnú väzbu na činnosť dieťaťa, nie na dieťa samotné (namiesto „si úžasný plavec“ povedať „robil si naozaj veľké zábery rukami, keď si plával“)
      6. snažiť sa opísať situáciu.

      Zatiaľ veľa uplatňujem zrkadlenie reakcie, pretože Adelka sa väčšinou na mňa usmeje, keď sa jej niečo podarí. A tak sa iba usmejem aj ja. Tak to bolo aj s prvými krokmi. Keď sa napila úspešene z pohárika, povedala som niečo ako „vidíš, teraz si sa sama napila a nerozliala si ani kvapku“. Čiže to bolo skôr opísanie situácie. Niekto môže namietať, že tak malé dieťa ešte nemôže rozumieť, čo mu hovorím, no ja verím v absorbujúcu myseľ dieťaťa. Možno rozumie viac, ako si myslíme. Kto vie, čo všetko by nám také maličké deti povedali, keby vedeli rozprávať 😉

  3. Zaujimava tema, tiez som sa nad tym zamyslala, ako a ci chvalit dceru za pokroky. Ono, je to tazke, nechvalit – ja som sa velmi tesila, ked sa prvykrat pretocila, ked zacala krasne narabat s rukami, ked sa vycikala nad umyvadlom… Mame psika a toho tiez chvalime, ked posluchne alebo spravi nieco podla nasho ocakavania. Tak bude tazke, nehovorit aj dcerke, ze je sikovna:) ale urcite je dobre pochvaly formulovat konstruktivne. To iste plati aj pre „karhanie“ resp.ked dieta spravi nieco nevhodne. Coraz viac som presvedcena, ze tzv. „nevychova“ je riesenim, teda to, co pises- nepoucovat dieta, ale brat ho ako partnera, ako cloveka, ktory sa sam rozhodne, co si oblecie, co spravi.
    K tomu nocniku – my praktizujeme bezplienkovu komunikacnu metodu od 2 mesiacov a tiez som riesila, ci ju chvalit alebo nie. Prve uspechy clovek preziva, ale priznam sa, teraz po 4 mesiacoch chodim s nou nad vanu/umyvadlo casto a maloco skonci v plienke, a uz to beriem ako samozrejmost. Citala som sa na jednom fore otazku, ako odmenit dieta za cikanie mimo plienky a odpoved bola: nijak. Ak ho zacnes odmenovat jedlom, hrackou, pochvalou, moze sa stat, ze v obdobi vzdoru Ti bude robit napriek a trestat Ta tak, ze naschval sa vycika/vykaka do plienky, na koberec, aby Ta nahnevalo. Takze ziadne odmeny, ak sa podari vychytit cikanie, tak fajn, ak nie, tiez sa netreba rozculovat. (Niektorym ale funguje odmenovanie formou nalepiek – ked sa potreba spravi, kde ma, dostane dieta nalepku). A ako citam fora k BKM, deticky mavaju obdobia, kedy sa im menej dari hlasit potrebu cikat/kakat, treba to vydrzat a nestracat nervy 🙂

    1. Ahoj Katka (tusim len same Katky sem pisu 😉 ), o BKM som nieco citala, ale nie vela. Mala som moznost sa stretnut s jednou mamickou, ktora praktizovala BKM so svojim synom. Mal asi okolo roka. Takze som na vlastne oci aj videla, ze a ako to funguje. Ak by sme mali druhe babatko, mozno pouvazujem nad touto moznostou. Ak by si sa chcela so svojou skusenostou s BKM podelit formou clanku, rada ho tu uverejnim 🙂 Suhlasim s tebou, ze odmeny za cikanie do nocnika su kontraproduktivne. My sme uz pomalicky zacali s nocnikom asi pred 1,5 mesiacom (Adelka ma teraz 11,5 mesiaca) a ziadne pochvaly ani tresty u nas nie su. Uz sme mali aj zopar nehod na koberci, ale iba som vysvetlila, co sa stalo a upratali sme to. Mam uz k „nocnikovaniu“ prichystany aj prvy clanok, len nejak nie je cas to dat vsetko dokopy…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.