Naše odplienkovanie

    Už to bude 1 rok, od kedy som Adelku začala nechávať cez deň bez plienky. Pamätám si to, akoby to bolo dnes, ako sme boli kupovať prvé nohavičky 🙂 Snáď sa vtedy Adel stala prvýkrát ženou 😀

Odplienkovanie sa nestalo u nás zo dňa na deň a nebola to ani cesta jednoduchá. Bolo to najmä časovo náročné a niekedy to chcelo naozaj veľa trpezlivosti a vytrvať v tom, čo sme začali aj napriek neúspechom.

Začali sme od 1 roka

    Adelku som začala posadzovať na nočník už okolo 12 mesiacov. Niektorí odporúčajú začať už v momente, keď dieťa dokáže samostatne sedieť. Podporoval ma v tom aj manžel. Vždy, keď som išla ja alebo on na toaletu, Adelka išla s nami. Sedeniu na nočníku sa nijak nebránila. Pri nočníku mala nachystané knižky, ktoré si listovala, alebo sme sa venovali rozprávaniu o tom, ako sa potreba vykoná, čo sa pri tom robí... Na záver mohla vždy spláchnuť a pozrieť, ako sa všetko spláchlo. Zo začiatku, som ju pri splachovaní držala na rukách a keď už bola väčšia, sama vyliezla na zatvorený záchod a splachovala. Bol to taký rituál ukončenia.odplienkovanie

Neúspechy nás neodradili

    Zo začiatku išlo čisto len o sedenie na nočníku bez vykonania potreby. Ak aj potrebu Adelka urobila, nazvala by som to teraz už len čistou náhodou. Trvalo pol roka, keď začala Adelka cielene cikať do nočníka a počas neho som veľakrát mala pocit, že toto nemá zmysel. Bála som sa, aby si nevytvorila predstavu, že na záchod sa chodia čítať knižky a splachovať záchod 🙂 Dnes už viem, že to všetko malo zmysel. Vďaka tomu Adelka pochopila, že to je každodenná rutina, že na záchod sa chodí viackrát denne a hoci ja som si myslela opak, ona veľmi dobre vnímala, ako sa potreba vykonáva.

Zvyšovali sme pravdepodobnosť vykonania potreby do nočníka

    Časom som zistila, že ráno po prebudení sa takmer vždy vyciká alebo aj vykaká. Aby som zvýšila pravdepodobnosť vykonania potreby do nočníka, začala som ju dávať na nočník bezprostredne po zobudení. Niekedy to boli pre mňa veľmi hektické prebudenia, že som takmer bežala s Adelkou na záchod, len aby sa nevycikala do plienky. Podobne to bolo po najedení. V organizme funguje gastrokolický reflex, ktorý  zabezpečuje, že keď sa niečo ústami dostane dnu, tak niečo zasa musí vyjsť aj von. Tak som skúšala posadiť ju na nočník cca 15 minút po najedení, čo som časom odsledovala ako optimálny čas. Predpokladom na to, aby  bola počas dňa vyššia šanca, že sa Adel do nočníka vyciká, bolo ponúkať jej stále vodu. Toto nám veľmi pomohlo dostať sa do cieľovej rovinky. Pamätám si ten deň, keď som do nej doslova liala vodu a behala s ňou na nočník každú chvíľku. V ten deň sa mi podarilo vystihnúť, že sa vycikala do nočníka 3x po sebe. Od toho momentu vždy po posadení na nočík vykonala potrebu alebo mi dala najavo, že treba ísť.

Behanie bez plienky

    Počas tohto odplienkovacieho obdobia som Adelke dávala cez deň výhradne látkové plienky. Je dôležité, aby dieťa cítilo vlhko, keď do plienky vykoná potrebu. Všade som čítala o tom, ako by malo dieťa veľa behať bez plienky a tak mohlo vidieť, čo sa deje pri vykonávaní potreby, resp. spojiť si pocity vnútri organizmu s vykonaním potreby. Počas nášho nočníkového tréningu som vydržala nechať Adelku úplne bez plienky dvakrát po tri dni. Našťastie kobercov máme doma minimum, pretože veľakrát sa mi jednoducho nepodarilo ustriehnuť, že Adelka sa niekde vycikala alebo v tom "lepšom" prípade vykakala. Nachádzala som "suveníri" naozaj všelikde. Zaujímavé to bolo aj počas vychádzok...

Chceš ísť na nočník?

Naučila som sa, že nemá zmysel sa Adelky pýtať, či chce ísť na nočník. Vždy povedala "nie". Preto namiesto opytovacích viet som začala používať oznamovacie - "ideš cikať". Pokiaľ je momentálne zahĺbená do nejakej činnosti, počkám, kým sa jej pozornosť uvoľní a potom oznámim, že je čas ísť na nočník. Nie vždy súhlasí. V takých prípadoch jej ponúknem na výber z dvoch alternatív - buď pôjdeš sama alebo ťa vezmem na nočník ja. Toto vo väčšine prípadoch u nás funguje.nocnik

Dvakrát v cieli

      Pýtať na nočník sa Adelka začala, keď mala 18 mesiacov. Vydržalo jej to asi 4 mesiace. Počas týchto 4 mesiacov chodila na nočník naozaj ukážkovo. Buď mi oznámila, že treba ísť alebo dokonca išla sama. Postupom času si vedela dať dolu aj sama nohavice. Potom zrazu prišiel zlom a Adelka sa opäť začala pocikávať. Začalo to pokakávaním a potom nemala zábrany sa kompletne do nohavičiek aj pocikať. Nevedela som, čo sa stalo, chcela som to samozrejme vrátiť do starých koľají. No situácia bola stále horšia. V zúfalstve som vyhrabala z odloženej krabice opäť plienky AIO (All In One) a dala som jej do nej jednu tenkú vkladaciu plienku. To teraz spätne považujem za veľkú chybu a krok späť, pretože som ju v pocikávaní vlastne podporila. Stále som sa pýtala "prečo", čo sa stalo, že sa zrazu Adelka vrátila na úplný začiatok odplienkovania. Začala som intenzívne hľadať odpoveď a bolo mi poradené spomenúť si na moment, kedy sa Adelka prvý raz opäť začala pokakávať. Vraj nemám nad tým veľmi premýšľať a prvá myšlienka, ktorá mi napadne, bude tá správna. Rozmýšľala som veru jeden deň a noc, až sa mi nakoniec vyjasnilo. Pokakávanie začalo v období, keď sme prestávali s dojčením. Zrazu mi všetko docvaklo - Adelka sa vrátila do obdobia, keď bola bábätko a začala mi to dávať najavo takouto formou. A tak sme začali pekne od začiatku. Zasa s holým zadkom počas dňa. Veľmi rýchlo sa ukázalo, že pokiaľ Adel nemá nohavičky, vie ísť sama na nočník, vykonať potrebu, utrieť sa, vyliať všetko do do záchodu a niekedy aj opláchnuť nočník. Akonáhle mala čosi na sebe, stačili iba nohavičky, smelo sa pocikala alebo pokakala. Zvláštne, ako funguje detská psychika. Dnes pokračujeme v behaní naholo pár dní po sebe vždy, keď sa Adel pociká. Kaká už chvalabohu do nočníka. Pokiaľ sme vonku, dávam ju stále preventívne vycikať. Stáva sa, že skôr, ako sa Adel vypýta na nočník, ujde jej pár kvapiek do nohavičiek. Pokiaľ je holá, žiadne kvapky nie sú. Verím, že v lete to dotiahneme už do cieľa.

V noci

Na noc stále dávam Adelke ešte plienku. Zobudila sa už párkrát aj so suchou plienkou a skúšali sme to úspešne aj bez plienky. To, či sa zobudí so suchou plienkou, je stále ale iba vec náhody, nie uvedomenia. Skúšala som Adelku budiť v noci na cikanie, ale výsledok bol iba ten, že celú noc potom už zle spala. A tak som s budením prestala a čakám, kedy to príde prirodzene samé od seba... Počas obedného spánku už plienku nedávam.

        Chcela som s vami zdieľať vlastnú skúsenosť a týmto vám povedať, že aj proces odplienkovania môže mať rôzne odbočenia a že to nie je iba jednosmerka. A hlavne, nikde sa nepíše o tom, že dieťa sa môže vrátiť späť, čo mňa úplne prekvapilo. Držím vám všetkým palce a teším sa na vaše skúsenosti.

Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+…

Ja sama …

    Adelka prechádza už dlhšiu dobu obdobím, že chce všetko robiť sama. Dlho to bolo iba také rekreačné a dal sa s tým prežiť deň bez kriku a scén. Dnes hovorí "ja sama" asi po každej druhej vete a jej nálada sa mení nepredvídateľne ako aprílové počasie. O to horšie to je, že nie vždy sa jej dá vyhovieť. Často sa cítim, akoby som chodila po tenkom ľade a už iba čakám, kedy opäť vybuchne, že chcela niečo urobiť sama, čo som práve urobila ja. A to aj napriek tomu, že jej dávame veľa priestoru na sebarealizáciu. Viem, že toto obdobie sa spája s obdobím vzdoru, uvedomovania si vlastnej osobnosti, testovania hraníc a aj našej trpezlivosti. Nie vždy zvládam tieto situácie tak, ako by som chcela, ale aj ja som iba "mama in progress" (mama v štádiu vývoja), ktorá sa učí a najčastejšie zo svojich vlastných chýb.

   Pár dní dozadu som prežila s Adelkou veľmi ťažké chvíľky, vybuchla nielen ona, ale aj ja. Hneď v zápätí mi to bolo veľmi ľúto a prinútilo ma to zamyslieť sa nad tým, čo som mohla urobiť inak. Pomohlo mi to utriediť si v hlave taktiky, ktoré viem, že na ňu platia, keď vzdoruje alebo chce niečo urobiť sama. Snáď pomôžu aj vám.

1. Možnosti na výber - základným pravidlom je, dať na výber z dvoch možností. Pokiaľ si môže vybrať a urobiť vlastné rozhodnutie, dáva jej to pocit, že má veci pod kontrolou. Najčastie jej dávam na výber v nasledovných situáciách: "Ideš na nočník sama, alebo pôjdem s tebou?" "Oblečieš si nohavice sama, alebo ti ich oblečiem ja?" "Pôjdeš si sadnúť za stôl sama, alebo ja ťa posadím na stoličku?" Väčšinou si vyberie možnosť, že to urobí sama. No aj tak nie vždy to ide aj urobiť. Manžel to preto začal spájať s odrátavaním, klasické "rátam do tri a keď to neurobíš sama, urobím to ja" a napodiv to zatiaľ kúzelne funguje.

2. Začať skôr - toto pravidlo nadväzuje na predchádzajúce a u nás sa väčšinou týka obliekania. Adelka je už v období, kedy si chce sama vyberať, čo si oblečie. Nemáme doma pre ňu zvlášť skriňu, kde by viseli 2 kusy oblečenia, ktoré by som jej tam vopred nachystala. Vyberiem jej  teda zo skrine 2 kusy oblečenia a medzi nimi sa môže rozhodnúť, čo si oblečie. Často Adelka však nie je spokojná s tým, čo jej ponúknem a dožaduje sa iného oblečenia. V procese výberu viackrát prehodnotí svoje rozhodnutie, čo si oblečie a kým jej odargumentujem, že "v tomto by ti bola zima/teplo", prejde nejaká tá minúta. Niekedy to zaberie  5-10 minút, čo je v celku dosť, pokiaľ sa niekam zrovna ponáhľame. Preto začíname o 15 minút skôr ako zvyčajne. Ak potrebujeme byť niekde ráno načas, je dobré tento výber oblečenia urobiť ešte večer vopred. Predídem tak časovému stresu a Adelka sa môže kompletne sama obliecť.

3. Pomoc - keď vidím, že sa Adelke niečo nedarí, ponúkam jej svoju pomoc. Typické je, že všetko chce zvládnuť sama. A vlastne prečo by aj nie, keď chce kopírovať nás dospelých, ktorí sme tak dokonalo sebestační. Uvedomila som si, že ma málokedy vidí žiadať niekoho o pomoc. A tak sa snažím viac žiadať o pomoc napríklad manžela alebo ju samotnú. Aby pochopila, že pomoc nerovná sa menejcennosť alebo neschopnosť.

4. Čo áno a čo nie - snažím sa zameriavať poznosť na to, aby som Adelke hovorila, čo má robiť namiesto toho, čo urobiť nemá. Čiže pozitívne formulovanie. V období vzdoru sa sťažujeme, že deti všetko odmietajú a stále hovoria NIE. Ale od koho sa to naučili a stále to doma počujú? Zasa len od nás. Keď sme boli minule s Adelkou na preliezkach som si uvedomila, koľko zákazov vychŕlime na svoje deti. Jednu mamičku s dvoma chlapcami vo veku asi 4 a 7 rokov sa jednoducho nedalo prehliadnuť a nepočúvať - nelez tam, nešmýkaj sa po bruchu, neváľaj sa po zemi, neber schody po dva... Treba selektovať, ktoré zákazy sú naozaj opodstatnené. Ľahko to zistíte tak, že si položíte otázku, čo najhoršie sa môže stať a vyhodnotiť, či ste tento najhorší scenár ochotní akceptovať. Zákazy preformulujte na kladné vety a zapojte možno aj trochu fantázie: šmýkaj sa po zadku a vyskúšaj, ako ďaleko pri zošmyknutí doskočíš...

5. Jasne a jednoducho - vysvetľovať dieťaťu jasne a jednoducho býva niekedy veľmi ťažké. Stalo sa mi už párkrát, že som sa sama do toho zamotala. Je to však iba otázka cviku, trénujem každučký deň.

6. Prispôsobiť prostredie - ak chce dieťa všetko robiť samé, najlepšou cestou je vytvoriť mu na to podmienky. Dať mu k dispozícii učiacu vežu ku kuchynskej linke, aby si samé mohlo pripravovať jedlo, schodíky k umývadlu, aby si samé moholo pustiť vodu a umyť ruky, vodu na pitie na dosah, oblečenie s voľným pásom bez zbytočných patentov, ktoré sťažujú obliekanie, topánky so suchým zipsom namiesto šnúrok, naučiť dieťa fintu na obliekanie mikiny či bundy...

7. Účelne dieťa zapojiť - často, keď niečo robím napríklad v kuchyni, pripravím Adelke veci tak, aby mi mohla pomôcť. Ešte pred tým, ako mi stihne zakričať "ja sama" (ak to stihnem 😉 ), ju vyzvem, či mi chce pomôcť a väčšinou aj chce. Vo veľa prípadoch to skončí tak, že si činnosť vyskúša, akoby si overí, že to dokáže sama a po pár minútach stratí o aktivitu záujem. Týmto sa dá predchádzať zbytočným scénam, že chce niečo urobiť sama.

8. Vopred informovať - zvyknem Adelke dopredu hovoriť, čo bude nasledovať. Stresovo na Adelku pôsobilo, keď som jej po napríklad po skladaní puzzlí povedala, že teraz už ide spať. Preto to už robím tak, že ešte pred ukončením hry jej oznámim, že keď poskladáme puzzle/dočítame príbeh/sa najeme, pôjdeme potom do postele. Má čas sa na to pripraviť. Niekedy sa aj tak rozplače, ale je to čím ďalej menej dramatické. V tomto nám dosť pomáha aj režim, rutina alebo nejaký sled činností, ktoré už vie, že po sebe nasledujú.

9. V dobrej nálade - zložitejšie veci vysvetľujem Adelke, keď je v dobrej nálade. A to je väčšinou vždy po zobudení.

10. Zmeniť to na zábavu - v momentoch, keď sa už-už schyľuje k výbuchu zlosti, že sa Adelke čosi nepodarilo samej, niekedy celú siutáciu obrátim na srandu. Neberie neúspech potom tak tragicky a odvediem aspoň jej pozornosť. Niekedy sa napríklad zamotá pri obliekaní do trička. Vtedy zvyknem zažartovať "kde sa Adelka schovala"? kde si?". A hneď je situácia zažehnaná.

Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+…

Obliekanie

    "Ja sama" je to, čo v poslednej dobe počujem od Adelky každú chvíľku. Keď s tým začala, nechcela vôbec od nás pomoc. Aj za cenu toho, že sa jej to nepodarí, z čoho sa nakoniec veľmi hnevala. Postupne začala byť prístupnejšia, keď som jej stále dokola ponúkala, že to skúsime spolu. Pochopila, že to nechcem urobiť celé za ňu, ale len rozumnou mierou prispieť k tomu, aby to dokázala sama.

Stále posúva svoje hranice schopností a prichádza každým dňom s niečím, čo chce skúsiť sama. Niekedy mi aj povie, že to chce "skúsiť sama" a dovolí mi participovať. Tak to bolo aj s obliekaním. Priznám sa, že prvá moja myšlienka bola, že obliecť sa sama ešte nedokáže. Ale zároveň som chcela, aby aj v tomto bola samostatnejšia. Prišlo mi to jednak komplikované na vysvetľovanie a na druhej strane som nevedela, ako začať. Predstavovala som si, ako ruky a nohy strká do celkom iných dier na oblečení ako treba, až sa nakoniec do toho zamotá 🙂

Vedela som, že sa Adelka musí pri obliekaní posadiť na schodík. Pretože samotné obliekanie vyžaduje maximálne sústredenie a úsilie. Zároveň by nedokázala udržiavať rovnováhu pri obliekaní nohavíc. Našťastie som tiež niekde videla malú fintu, ktorá pomôže deťom zorientovať sa. Finta spočíva v tom, že treba položiť oblečenie pred dieťa na zem. A to v takom smere, v akom si ho bude obliekať. Na začiatok je to veľké uľahčenie, že dieťa nemusí rozmýšľať, ako oblečenie správne otočiť. Niekedy už si pred obliekaním sama oblečenie položí na zem, ale samozrejme v zlom smere. Verím, že časom jednoducho odkuká, ako to má byť správne a pochopí, ktorá končatina kam patrí. obliekanie nohavickyZatiaľ si vie obliecť sama nohavičky a nohavice. Nohavičky si oblečie už s 90%-nou úspešnosťou. S nohavicami je to zatiaľ 50:50, pretože záleží aj od toho, o aké nohavice ide. Či sú to pevné rifle, úzke legíny alebo voľné tepláky bez patentov. Posledné menované jej idú najlepšie. Na pančušky si ešte vôbec sama netrúfne. obliekanie teplakovSkúšame obliecť postupne aj ponožky. Vie si ich natiahnuť na chodidlo a potom má už väčšinou problém dotiahnuť to do konca. Chodidlo pri obliekaní všelijako smeruje, že sa to podobá na gymnastiku. Chýba jej zatiaľ správna koordinácia.obliekanie ponoziekS tričkami jej tiež stále pomáham. Skúšali sme obliekať najprv tak, že si tričko prevliekla cez hlavu a potom natiahla ruky do rukávov. Ale je veľmi ťažké pre ňu nájsť v pokrčenom tričku rukávy. Preto to momentálne robíme tak, že opäť tričko položím správnym smerom a prednou stranou dolu pred Adelku na zem a vloží do neho najskôr ruky a potom prevliekame hlavu. Tento druhý spôsob ju zatiaľ viac baví. skrinka montessori

Oblečenie pre Adelku máme uložené v spálni v komode so zásuvkami. Tu sa nachádza oblečenie na doma. Toto je jej šatník, do ktorého ma prístup. Môže si sama vyberať, ktoré tričko, tepláky, pančušky, ponožky či pyžamo si chce obliecť. Nohavičky máme uložené z praktických dôvodov v kúpeľni, ku ktorým má tiež prístup. Oblečenie na von jej zatiaľ vyberám ja, pretože nevie zatiaľ odhadnúť, čo si treba obliecť, keď je zima alebo teplo. Do šuflíkov si niekedy aj sama ukladá opraté veci, ktoré zvesíme zo sušiaka. Nevie si ich zatiaľ zložiť, ale napriklad nohavičky zvládne preložiť napoly a uložiť na miesto. Tiež keď sa balíme k starým rodičom, navigujem ju, čo všetko si má zbaliť do cestovnej tašky a ona si to sama zabalí...satnik montessori

Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+…

Nôž (nie je) pre deti

    Aj vy žijete s presvedčením, že nôž nie je pre deti? V Montessori výchove krájanie patrí k zručnostiam praktického života. Nie som extrémista, ktorý by dal bez dozoru vlastnej dcére ostrý nožík, ale ani ustráchaná matka, ktorá bude radšej do 15 rokov krájať všetko za dieťa, len aby sa neporezalo. Adelku vždy počas varenia nože zaujímali. Vie, že ich nesmie chytať, ale zvedavosť ju vždy prekoná a zakázané ovocie najlepšie chutí. Keď o ne začala prejavovať veľký záujem, tak som si povedala, že Adelke nožík predstavím (okolo 18 mesiaca). Montessori vlnkovy noz TescomaJe dobré sa na to vopred pripraviť a mať k dispozícii nože, ktoré sú vhodné na úplné začiatky. Na prvé krájanie sa v Montessori používajú vlnkové nože. Dieťa s takýmto nožom ľahšie manipuluje, keďže ho môže chytiť zhora oboma rukami a tým má väčšiu silu na prekrojenie. Je rovnako ostrý ako klasický nôž. Možno si niekto povie, že je to príliš veľký risk, dať dieťaťu do ruky ostrý nástroj. Netreba však k tomu pristupovať so strachom, ale skôr zodpovedne. A okrem toho, nikdy ju nenechávam s nožom samú. Ukázala som Adelke, ako sa s takýmto nožom narába a nechala som ju, aby si to prvý raz vyskúšala na banáne. Banán sa krája ľahučko a ja som jej ho pred tým ešte prekrojila pozdĺžne, aby lepšie sedel na podložke. Rovnako potom krájala cuketu. Montessori krajanie cukety 2Napriek tomu, že jej ukazujem, že tento nožík sa drží oboma rukami, krája od začiatku jednou rukou. Vždy pri nej stojím, predvídam a dopredu ju vždy upozorním, ak ide spraviť niečo, čím by si mohla ublížiť. Montessori krajanie cukety

Neostali sme iba pri vlnkovom nožíku, ktorý som mimochodom začala aj ja veľmi rada používať 🙂 V súčasnosti používa Adelka najmä nožíky na natieranie chleba a pečiva. Momentálne u nás nájdete tieto nože: Montessori noz1. Vlnkovací nôž z Tescomy

2. Drevený nožík na maslo - používame ho niekedy pri raňajkách, je úplne ľahučký (bohužiaľ vyzerá to tak, že v e-shope už vôbec nebude 🙁 ale nestrácam ešte nádej )

3. Príborový nožík zo súpravy z Ikea - zdá sa mi ešte na Adelku príliš ťažký a je pomerne dlhý. Dlhý je aj nožík z ďalšej príborovej súpravy, ktorú máme doma, no zasa lyžička a vidlička z tohto setu sú oveľa ľahšie a lepšie sa s nimi manipuluje.

4. Natierací nôž Zassenhaus - tento používame doma najčastejšie, pretože je úplne maličký (má necelých 13cm) a ľahko si s ním Adelka natľapká nátierku na chlebík. Veľmi rada s ním tiež zoškrabáva maslo z chlebíka alebo krája plastelínu 😉nožík na maslo Zassenhaus5. Nožík z hračkárskeho setu - s ním sa väčšinou iba hrá, rozkrajuje zeleninu spojenú suchým zipsom. Je tiež veľmi šikovný do ruky.Montessori krajaci set

Práve som v procese hľadania vhodného klasického noža na krájanie. Ak máte tip, sem s ním ... Mňa zaujal zatiaľ tento nožík (pre deti +3 r.), jeho mínusom je však cena.

    Na margo bezpečnosti detí si na záver dovolím citovať úryvok z knihy Koncept kontinua (J. Liedloffová), s ktorým sa v poslednej dobe stotožňujem. Totiž čím viac Adelke úzkostlivo niečo zakazujem so strachom, že by napríklad mohla spadnúť pri skákaní na gauči, tým viac ju to baví a doslova provokatívne v tom pokračuje. Ak zmením prístup a poviem, že môže skákať, ale môže si pri tom ublížiť (pričom neprestávam mať nad situáciou kontrolu), prestáva ju to baviť. Stráca motiváciu, pretože zrazu jej "hru"  nehrám a zodpovednosť je na nej. Sama tak pochopí riziko možného následku...

"Podle mého názoru je základem rozložení zodpovědnosti. Děti západní civilizace skoro nevyužívají svých schopností dávat na sebe pozor ‐ většinu zodpovědnosti za ně přebírají dospělí. Z hlediska kontinua je opakování nadbytečné, dítě tedy ztrácí tolik zodpovědnosti za sebe sama, kolik převezmou ostatní. Tak dochází k oslabení účinnosti tohoto mechanismu sebezáchovy. Nikdo se totiž nemůže věnovat situaci někoho jiného tak intenzivně jako daná osoba sama.  ...  Tento sklon vměšovat se do přirozeného a nejlepšího možného způsobu rozmístění zodpovědnosti je důvodem, proč mají civilizované děti více úrazů. Způsobuje navíc i vznik nových nebezpečných situací. ... "

Zahraničné linky o nožoch a krájaní:

1. Living Montessori Now - Krájanie s nožom

2. How We Montessori - Montessori a nože

3. Montessori On The Double - Krájanie s nožom a iné kuchynské aktivity

4. Info Montessori - Návod ako predstaviť dieťaťu krájanie

Po vlastných

"Naučit se chodit znamená pro dítě něco jako druhé narození, neboť tím přechází ze stavu bezmocnosti do stavu svobodné aktivity."*

    Adelka mala sotva rok, keď urobila svoj prvý krok. Najťažšie bolo pre ňu na úplnom začiatku vôbec zdvihnúť nohu a vykročiť. Keď toto zvládla a udržala rovnováhu na jednej nohe, potom to už išlo veľmi rýchlo. Nepoužívali sme žiadne chodítka ani sme s ňou nechodili za ruky. Na jednej strane ona sama odmietala akúkoľvek asistenciu a na strane druhej sme vedeli, že ona musí na to prísť sama. Mala k dispozícii aj vozík, no ani ten ju nelákal. Ak som jej ho chcela podstrčiť, aby ho vyskúšala, prekážal jej. Používa ho viac dnes, keď si je v chôdzi istejšia a vie si ho niekedy už aj sama nasmerovať do smeru, kam chce ísť.

walker wagoonSnáď jediným pomocníkom pri chôdzi bol u nás walking assistent - asistent na chodenie. Používali sme ho iba vonku a na úplnom začiatku. Ušetril tak Adelku niekoľkých pádov do kaluží a do blata.

walking assitentJeho výhodou je, že rodič nemusí byť nad dieťaťom zhrbený, ak by ho chcel držať pri chôdzi za obe ruky (niekde som čítala, že pri tomto vodení za ruky by dieťa malo mať ruky zdvihnuté najviac po úroveň ramien - ak si sama seba predstavím, že by som mala chodiť s rukami nad hlavou, musí to byť naozaj veľmi nepohodlné). Okrem toho dieťa môže samo bez obmedzení chodiť a rodič zatiahne za popruhy, len keď je to nevyhnutné. Sme zástancom toho, že aj padať sa treba naučiť. Prvý raz sme toto "vodítko na dieťa" (tak sme to vtedy nazvali s manželom) videli v UK pred niekoľkými rokmi a pripadalo nám to veľmi degradujúce pre dieťa. Angličania to totiž používali aj pri starších deťoch a bol to pre nich prostriedok kontroly dieťaťa, aby neutekalo nežiaducím smerom. Týmto prístupom je však dieťa obmedzované a bráni mu to v rozvoji samostatnosti a nezávislosti, ktorú práve chodením po svojich nadobúda. V tejto súvislosti musím povedať, že  Adelku lákajú práve nerovné terény. Čím hrbolatejší a zvláštnejší povrch, tým lepšie. Pochopila som, že nemá zmysel ju vracať, keď zíde napríklad z cesty na trávnik, pretože ju to vždy rozhnevá. Tým sa práveže trénuje a sama vidím, ako rýchlo robí pokroky (dnes v 13 mesiacoch už preferuje chodiť po schodoch po svojich namiesto po štyroch, ja ju iba pridržiavam za jednu ruku). Keď ideme na prechádzku, beriem to teda ako čas, ktorý jej maximálne venujem a prispôsobujem sa. Ak chce chodiť po tráve, chodíme po tráve. Ak chce chodiť po ľade, idem za ňou a nenápadne ju istím, ale neobmedzujem. Ak chce stáť a dívať sa na autá, počkám, koľko je treba. cicaTakto nejak vyzerajú naše prechádzky, na ktoré neberieme so sebou ani kočík. Zatiaľ sa vždy vyberieme niekam okolo domu a Adelka mi sama dá najavo, že je unavená a chce sa vrátiť.

"Jednou jsem viděla japonského tatínka, který šel se svým synkem na procházku. Sledovala jsem je a všimla si, jak dítě, kterému mohlo být tak rok a půl, možná dva, najednou objalo oběma rukami nohu svého otce. Muž klidně stál a nechal hošíka, aby se mu točil kolem nohy. Když si klouček vyhrál, pokračovali oba pomalým krokem dál. Po chvíli si zase dítě sedlo na obrubník a otec se zastavil vedle něho. Výraz v jeho tváři byl vážný, ale naprosto přirozený. Nedělal vlastne vůbec nic vyjímečného. byl to jednoduše otec, který vzal svého malého synka na procházku."*

walking

* M. Montessori, Tajuplné dětství

 Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+ ...

Na štyroch

    Koľko práce to dá, kým sa človek dostane na štyri, som pochopila až pri Adelke. Bol to proces dlhý, no zaujímavý rôznymi pohybovými kreáciami, ktorými sa k tejto polohe prepracovala. Po pretočení na bruško začala postupne dvíhať zadoček a ako sme to doma nazvali, začala robiť kliky. Musím povedať, že dieťa sa pri tom nesmierne narobí aj keď to vyzerá, že mu to ide ľahko. Veľakrát som ju našla s prepoteným chrbátikom.

IMG_4704

20140806-095212-35532919.jpg

    Asi v polovičke 8. mesiaca sa začala plaziť. Posúvala a ťahala sa rukami dopredu a nohy len tak za sebou ťahala, alebo ich postupne začala používať na odrážanie od podlahy. Podobne ako to robia vojaci. Vtedy u nás skončilo obdobie "kde ju položím, tam ju nájdem" a začala objavovať priestor, ktorý doposiaľ iba pozorovala z diaľky. Zaujímalo ju naozaj všetko, dokonca aj malé smietky na dlážke. Snažila sa ich uchopiť prstami a skúmala ich niekoľko minút. Krásne si tým trénovala zároveň pinzetový úchop.IMG_5245

    V tomto období našla uplatnenie naša poličková skrinka z Ikey.

20140806-095205-35525879.jpgDo spodnej časti som umiestnila hračky, ktoré sú momentálne pre Adelku vhodné. Hračky obmieňam po čase, keď už vidím, že ju tieto omrzeli alebo z nich vyrástla (niekedy stačí zmeniť iba poradie). Vždy jej však dávam do jedného úlika minimum hračiek, aby to mala prehľadné. Na úplnom začiatku sa sama postupne preplazila od prvého úlika k poslednému a obzerala si jednu hračku za druhou. Sama sa tak rozhodovala, ktorú hračku si vezme a koľko času s ňou strávi. Bola to u nej prvá demonštrácia samostatnosti, z čoho má každý rodič veľkú radosť.

    Nedávno sme do jej  detského kútika kúpili tunel so stanom, čo ešte viac u nej podporuje lozenie. Veľmi sa z neho tešila.

IMG_5308Do stanu som jej v plnom nadšení vysypala plno farebných guličiek, no zistila som, že v štádiu plazenia jej guličky skôr zavadzali, tak som jej tam nechala iba zopár. Potvrdilo sa, že menej je niekedy viac...

20140806-095211-35531560.jpgNeskôr sa už vedela dať na štyri a v kľaku sa pohupovala dopredu a dozadu. Skôr ako začala loziť, sa vedela postaviť na kolená a hneď nato aj na nohy. IMG_5329Momentálne vie prejsť už na štyroch, no stále ešte preferuje plazenie. Keď to naberie plné obrátky, bude na to plne pripravená. Kúpili sme jej totiž kolenačky 😉IMG_5309 Ako jej to momentálne ide, si pozriete TU 

 Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+ ...

Pretočenie na bruško

    Keď mala Adleka 4,5 mesiaca, prvýkrát sa pretočila na bruško. Bolo presne 14.4.2014, zvláštny dátum s troma štvorkami. Veľmi som sa tomu potešila, najmä keď to bolo v čase problémov s papaním. Ale o tom napíšem možno neskôr.

    Prvé náznaky na pretočenie na bruško sa objavili už niekedy okolo 3. mesiaca. Najskôr sa do strany iba načahovala ručičkou. Keď sme jej nainštalovali zrkadlo, bola motivovaná zapojiť postupne aj telíčko a začala prekladať nohu cez nohu. Neskôr dvihla aj zadoček a už chýbal iba kúsok. Pamätám si, ako sa približne v 2 mesiacoch, v noci keď hľadala prsník, pretočila na bruško. Vtedy som dúfala, že to dokáže nielen v polospánku, ale aj počas dňa. Samozrejme, bolo by to ešte priskoro. Tak sme iba skonštatovali, že hlad je mocný čarodej 🙂fotka 1fotka 2fotka 3fotka 4fotka 5

    Dneska sa pretáča na bruško pri každej príležitosti (vie to ale iba do ľavej strany 🙂 ), dokonca aj keď sa v noci na chvíľku prebudí. Niekedy tak aj ďalej zaspí. V tejto polohe už začína dvíhať zadoček a priťahuje kolená k brušku. Som zvedavá, čo bude nasledovať ďalej ...

Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+ ...