Naše odplienkovanie

    Už to bude 1 rok, od kedy som Adelku začala nechávať cez deň bez plienky. Pamätám si to, akoby to bolo dnes, ako sme boli kupovať prvé nohavičky 🙂 Snáď sa vtedy Adel stala prvýkrát ženou 😀

Odplienkovanie sa nestalo u nás zo dňa na deň a nebola to ani cesta jednoduchá. Bolo to najmä časovo náročné a niekedy to chcelo naozaj veľa trpezlivosti a vytrvať v tom, čo sme začali aj napriek neúspechom.

Začali sme od 1 roka

    Adelku som začala posadzovať na nočník už okolo 12 mesiacov. Niektorí odporúčajú začať už v momente, keď dieťa dokáže samostatne sedieť. Podporoval ma v tom aj manžel. Vždy, keď som išla ja alebo on na toaletu, Adelka išla s nami. Sedeniu na nočníku sa nijak nebránila. Pri nočníku mala nachystané knižky, ktoré si listovala, alebo sme sa venovali rozprávaniu o tom, ako sa potreba vykoná, čo sa pri tom robí... Na záver mohla vždy spláchnuť a pozrieť, ako sa všetko spláchlo. Zo začiatku, som ju pri splachovaní držala na rukách a keď už bola väčšia, sama vyliezla na zatvorený záchod a splachovala. Bol to taký rituál ukončenia.odplienkovanie

Neúspechy nás neodradili

    Zo začiatku išlo čisto len o sedenie na nočníku bez vykonania potreby. Ak aj potrebu Adelka urobila, nazvala by som to teraz už len čistou náhodou. Trvalo pol roka, keď začala Adelka cielene cikať do nočníka a počas neho som veľakrát mala pocit, že toto nemá zmysel. Bála som sa, aby si nevytvorila predstavu, že na záchod sa chodia čítať knižky a splachovať záchod 🙂 Dnes už viem, že to všetko malo zmysel. Vďaka tomu Adelka pochopila, že to je každodenná rutina, že na záchod sa chodí viackrát denne a hoci ja som si myslela opak, ona veľmi dobre vnímala, ako sa potreba vykonáva.

Zvyšovali sme pravdepodobnosť vykonania potreby do nočníka

    Časom som zistila, že ráno po prebudení sa takmer vždy vyciká alebo aj vykaká. Aby som zvýšila pravdepodobnosť vykonania potreby do nočníka, začala som ju dávať na nočník bezprostredne po zobudení. Niekedy to boli pre mňa veľmi hektické prebudenia, že som takmer bežala s Adelkou na záchod, len aby sa nevycikala do plienky. Podobne to bolo po najedení. V organizme funguje gastrokolický reflex, ktorý  zabezpečuje, že keď sa niečo ústami dostane dnu, tak niečo zasa musí vyjsť aj von. Tak som skúšala posadiť ju na nočník cca 15 minút po najedení, čo som časom odsledovala ako optimálny čas. Predpokladom na to, aby  bola počas dňa vyššia šanca, že sa Adel do nočníka vyciká, bolo ponúkať jej stále vodu. Toto nám veľmi pomohlo dostať sa do cieľovej rovinky. Pamätám si ten deň, keď som do nej doslova liala vodu a behala s ňou na nočník každú chvíľku. V ten deň sa mi podarilo vystihnúť, že sa vycikala do nočníka 3x po sebe. Od toho momentu vždy po posadení na nočík vykonala potrebu alebo mi dala najavo, že treba ísť.

Behanie bez plienky

    Počas tohto odplienkovacieho obdobia som Adelke dávala cez deň výhradne látkové plienky. Je dôležité, aby dieťa cítilo vlhko, keď do plienky vykoná potrebu. Všade som čítala o tom, ako by malo dieťa veľa behať bez plienky a tak mohlo vidieť, čo sa deje pri vykonávaní potreby, resp. spojiť si pocity vnútri organizmu s vykonaním potreby. Počas nášho nočníkového tréningu som vydržala nechať Adelku úplne bez plienky dvakrát po tri dni. Našťastie kobercov máme doma minimum, pretože veľakrát sa mi jednoducho nepodarilo ustriehnuť, že Adelka sa niekde vycikala alebo v tom "lepšom" prípade vykakala. Nachádzala som "suveníri" naozaj všelikde. Zaujímavé to bolo aj počas vychádzok...

Chceš ísť na nočník?

Naučila som sa, že nemá zmysel sa Adelky pýtať, či chce ísť na nočník. Vždy povedala "nie". Preto namiesto opytovacích viet som začala používať oznamovacie - "ideš cikať". Pokiaľ je momentálne zahĺbená do nejakej činnosti, počkám, kým sa jej pozornosť uvoľní a potom oznámim, že je čas ísť na nočník. Nie vždy súhlasí. V takých prípadoch jej ponúknem na výber z dvoch alternatív - buď pôjdeš sama alebo ťa vezmem na nočník ja. Toto vo väčšine prípadoch u nás funguje.nocnik

Dvakrát v cieli

      Pýtať na nočník sa Adelka začala, keď mala 18 mesiacov. Vydržalo jej to asi 4 mesiace. Počas týchto 4 mesiacov chodila na nočník naozaj ukážkovo. Buď mi oznámila, že treba ísť alebo dokonca išla sama. Postupom času si vedela dať dolu aj sama nohavice. Potom zrazu prišiel zlom a Adelka sa opäť začala pocikávať. Začalo to pokakávaním a potom nemala zábrany sa kompletne do nohavičiek aj pocikať. Nevedela som, čo sa stalo, chcela som to samozrejme vrátiť do starých koľají. No situácia bola stále horšia. V zúfalstve som vyhrabala z odloženej krabice opäť plienky AIO (All In One) a dala som jej do nej jednu tenkú vkladaciu plienku. To teraz spätne považujem za veľkú chybu a krok späť, pretože som ju v pocikávaní vlastne podporila. Stále som sa pýtala "prečo", čo sa stalo, že sa zrazu Adelka vrátila na úplný začiatok odplienkovania. Začala som intenzívne hľadať odpoveď a bolo mi poradené spomenúť si na moment, kedy sa Adelka prvý raz opäť začala pokakávať. Vraj nemám nad tým veľmi premýšľať a prvá myšlienka, ktorá mi napadne, bude tá správna. Rozmýšľala som veru jeden deň a noc, až sa mi nakoniec vyjasnilo. Pokakávanie začalo v období, keď sme prestávali s dojčením. Zrazu mi všetko docvaklo - Adelka sa vrátila do obdobia, keď bola bábätko a začala mi to dávať najavo takouto formou. A tak sme začali pekne od začiatku. Zasa s holým zadkom počas dňa. Veľmi rýchlo sa ukázalo, že pokiaľ Adel nemá nohavičky, vie ísť sama na nočník, vykonať potrebu, utrieť sa, vyliať všetko do do záchodu a niekedy aj opláchnuť nočník. Akonáhle mala čosi na sebe, stačili iba nohavičky, smelo sa pocikala alebo pokakala. Zvláštne, ako funguje detská psychika. Dnes pokračujeme v behaní naholo pár dní po sebe vždy, keď sa Adel pociká. Kaká už chvalabohu do nočníka. Pokiaľ sme vonku, dávam ju stále preventívne vycikať. Stáva sa, že skôr, ako sa Adel vypýta na nočník, ujde jej pár kvapiek do nohavičiek. Pokiaľ je holá, žiadne kvapky nie sú. Verím, že v lete to dotiahneme už do cieľa.

V noci

Na noc stále dávam Adelke ešte plienku. Zobudila sa už párkrát aj so suchou plienkou a skúšali sme to úspešne aj bez plienky. To, či sa zobudí so suchou plienkou, je stále ale iba vec náhody, nie uvedomenia. Skúšala som Adelku budiť v noci na cikanie, ale výsledok bol iba ten, že celú noc potom už zle spala. A tak som s budením prestala a čakám, kedy to príde prirodzene samé od seba... Počas obedného spánku už plienku nedávam.

        Chcela som s vami zdieľať vlastnú skúsenosť a týmto vám povedať, že aj proces odplienkovania môže mať rôzne odbočenia a že to nie je iba jednosmerka. A hlavne, nikde sa nepíše o tom, že dieťa sa môže vrátiť späť, čo mňa úplne prekvapilo. Držím vám všetkým palce a teším sa na vaše skúsenosti.

Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+…

Adelkina finta

    Adelka sa už dokáže takmer úplne obliecť sama. Pokorila už aj ponožky, no pančušky ešte nerozlúskla. Stále jej oblečenie chystám v správnom smere na zem a potom si už poradí sama. Nerozlišuje však ešte, kde je predná a kde zadná strana oblečenia, takže často máva napríklad vrecká smerom dozadu. Neopravujem ju. Sama väčšinou zistí, že sa jej nedajú ruky strčiť do vreciek a vtedy si príde po pomoc. Až potom príde na rad vysvetľovanie.

Keď sa naučila obúvať ponožky, dokola si ich dávala hore a dolu. Ponožky postupne povyťahovala všetky zo šuflíka a priebežne si ich počas dňa vymieňala 🙂 My dospelí sme len krútili hlavou, čo ju na tom tak baví. Asi tá primeraná výzva, ktorú keď zvládne, dodáva jej pocit sebavedomia.

Nedávno som ju naučila fintu, ako si sama oblečie bundu alebo mikinu na zapínanie. Od vtedy chce vždy "spraviť fintu" a tá radosť je na nezaplatenie 🙂obliekanie 2 rocne dieta

Je to rýchly a hlavne zábavný spôsob, ako si dieťa samé môže obliecť bundu:

  1. Položíte bundu na zem vnútornou stranou hore a dieťa sa postaví k tej časti bundy, kde býva hlava.
  2. Najlepšie je, keď si dieťa kvokne a potom strčí obe ruky do rukávov. Nemusí si rukávy obliecť úplne, stačí mať ruky iba po zápästie v rukávoch.
  3. Postupne sa postaví a švihom rúk dozadu nahor prehodí bundu za chrbát.
  4. Potom už iba pretiahne ruky rukávmi a je hotovo 🙂
Pre lepšiu predstavu si pozrite aj video:
Prajem šikovné rúčky pri trénovaní 🙂  

Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+…

Obliekanie

    "Ja sama" je to, čo v poslednej dobe počujem od Adelky každú chvíľku. Keď s tým začala, nechcela vôbec od nás pomoc. Aj za cenu toho, že sa jej to nepodarí, z čoho sa nakoniec veľmi hnevala. Postupne začala byť prístupnejšia, keď som jej stále dokola ponúkala, že to skúsime spolu. Pochopila, že to nechcem urobiť celé za ňu, ale len rozumnou mierou prispieť k tomu, aby to dokázala sama.

Stále posúva svoje hranice schopností a prichádza každým dňom s niečím, čo chce skúsiť sama. Niekedy mi aj povie, že to chce "skúsiť sama" a dovolí mi participovať. Tak to bolo aj s obliekaním. Priznám sa, že prvá moja myšlienka bola, že obliecť sa sama ešte nedokáže. Ale zároveň som chcela, aby aj v tomto bola samostatnejšia. Prišlo mi to jednak komplikované na vysvetľovanie a na druhej strane som nevedela, ako začať. Predstavovala som si, ako ruky a nohy strká do celkom iných dier na oblečení ako treba, až sa nakoniec do toho zamotá 🙂

Vedela som, že sa Adelka musí pri obliekaní posadiť na schodík. Pretože samotné obliekanie vyžaduje maximálne sústredenie a úsilie. Zároveň by nedokázala udržiavať rovnováhu pri obliekaní nohavíc. Našťastie som tiež niekde videla malú fintu, ktorá pomôže deťom zorientovať sa. Finta spočíva v tom, že treba položiť oblečenie pred dieťa na zem. A to v takom smere, v akom si ho bude obliekať. Na začiatok je to veľké uľahčenie, že dieťa nemusí rozmýšľať, ako oblečenie správne otočiť. Niekedy už si pred obliekaním sama oblečenie položí na zem, ale samozrejme v zlom smere. Verím, že časom jednoducho odkuká, ako to má byť správne a pochopí, ktorá končatina kam patrí. obliekanie nohavickyZatiaľ si vie obliecť sama nohavičky a nohavice. Nohavičky si oblečie už s 90%-nou úspešnosťou. S nohavicami je to zatiaľ 50:50, pretože záleží aj od toho, o aké nohavice ide. Či sú to pevné rifle, úzke legíny alebo voľné tepláky bez patentov. Posledné menované jej idú najlepšie. Na pančušky si ešte vôbec sama netrúfne. obliekanie teplakovSkúšame obliecť postupne aj ponožky. Vie si ich natiahnuť na chodidlo a potom má už väčšinou problém dotiahnuť to do konca. Chodidlo pri obliekaní všelijako smeruje, že sa to podobá na gymnastiku. Chýba jej zatiaľ správna koordinácia.obliekanie ponoziekS tričkami jej tiež stále pomáham. Skúšali sme obliekať najprv tak, že si tričko prevliekla cez hlavu a potom natiahla ruky do rukávov. Ale je veľmi ťažké pre ňu nájsť v pokrčenom tričku rukávy. Preto to momentálne robíme tak, že opäť tričko položím správnym smerom a prednou stranou dolu pred Adelku na zem a vloží do neho najskôr ruky a potom prevliekame hlavu. Tento druhý spôsob ju zatiaľ viac baví. skrinka montessori

Oblečenie pre Adelku máme uložené v spálni v komode so zásuvkami. Tu sa nachádza oblečenie na doma. Toto je jej šatník, do ktorého ma prístup. Môže si sama vyberať, ktoré tričko, tepláky, pančušky, ponožky či pyžamo si chce obliecť. Nohavičky máme uložené z praktických dôvodov v kúpeľni, ku ktorým má tiež prístup. Oblečenie na von jej zatiaľ vyberám ja, pretože nevie zatiaľ odhadnúť, čo si treba obliecť, keď je zima alebo teplo. Do šuflíkov si niekedy aj sama ukladá opraté veci, ktoré zvesíme zo sušiaka. Nevie si ich zatiaľ zložiť, ale napriklad nohavičky zvládne preložiť napoly a uložiť na miesto. Tiež keď sa balíme k starým rodičom, navigujem ju, čo všetko si má zbaliť do cestovnej tašky a ona si to sama zabalí...satnik montessori

Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+…

Mici a Murko

    Máme nových členov rodiny. Volajú sa Mici a Murko a sú to dve mačičky. Sú s nami už vyše mesiaca a keď sme ich doniesli domov, urobili sme Adelke veľkú radosť. Má veľmi rada zvieratá, nehovoriac o psoch a mačkách. Pribudla nám síce v domácnosti s mačkami aj ďalšia starosť, ale Adelka sa sama do starostlivosti o ne aktívne zapája. V podstate ona je tá, ktorá mi pripomína aj niekoľkokrát denne, že treba dať mačkám mlieko. Neodrádza ju ani chladné počasie...IMG_4674IMG_4681Veľký pokrok urobila v súvislosti so šróbovaním uzáverov. Predtým vždy, keď skúšala otvoriť uzáver na hociakej fľaške a nešlo jej to na prvý raz, hneď sa vzdala. Pri mačkách mala väčšiu motiváciu naučiť sa odšróbovať uzáver na mlieku, keďže ich chcela kŕmiť. Dnes si už mlieko sama otvorí aj zavrie. šrobovanie uzaveruStarostlivosť o zvieratko alebo o rastlinku je jednou z dôležitých aktivít praktického života. U nás vidím  prínos v tom, že sa Adelka učí, ako sa správne manipuluje a zaobchádza so zvieratami, učí sa dať zvieratku správne množstvo správnej potravy v správnom čase, vidí aké má zviera návyky. V neposlednom rade sa učí zodpovednosti, empatii, má radosť z kontaktu s inou živou bytosťou a hlavne má spoločníka na hranie. IMG_4836

Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+…

Voda pre kvietky aj pre Adelku

    Často si s Adelkou na prechádzkach trháme kvietky a dávame potom doma do vázy. Som rada, že sa jej kvety páčia a dostáva sa už do fázy, kedy môžeme bez obáv nechať na stole položenú vázu alebo kvetináč s kvetmi. Zo začiatku mala tendenciu lupienky otrhávať, ale zvykli sme si jej hovoriť, že ich nesmie trhať, ale iba pohladkať. Ten kontakt, ktorý potrebuje mať s kvetmi formou dotyku sme jej týmto nevzali a môže tak uspokojiť svoju potrebu a spoznávať. Dnes si už doma všíma, keď je nová dekorácia alebo nový kvet a dá mi najavo, že sa jej to páči. Chápe, že niektoré veci majú estetickú funkciu.

A tak som sa jedno nedeľné popoludnie vybrala do záhrady a natrhala kvietky. Napadlo mi, že naaranžujem takú malú kytičku aj pre Adelku na stolík. V zápätí som si uvedomila, že si ju vlastne Adelka môže dať sama do vázy s vodou a položiť kam sa jej bude páčiť. IMG_3943Podnos s potrebnými vecami som jej nachystala na stolík. Už raz niečo podobné robila, takže nebolo treba veľa hovoriť a utekala hneď s podnosom k nášmu novému "napájadlu".IMG_3928Bez veľkých inštrukcií si začala nalievať vodu do pohárika, potom ju preliala do odmerky a napokon do vázy. Sama si zvolila tento postup. Vhodnejšia by bola číra priehľadná vázička, aby videla, ako sa voda leje a presne vedela, koľko vody naliala. Momentálne sme však takú doma nemali.napojovy zasobik pre deti IMG_3931 IMG_3932Potom už stačilo iba vložiť kvietky do vázy. Vzala hotovú vázičku a utekala ju položiť ocinovi na stôl do obývačky. IMG_3935IMG_3937Výdajník vody je perfektná vec. Odkedy ho máme doma, už si ani nepamätám, kedy ma naposledy Adelka prosila o vodu. Sama sa obslúži, keď je smädná alebo keď si chce začať vodu prelievať. Máme ho vždy po ruke aj pri varení, dolieva napríklad vodu do hrnca.vydajnik vody pre detiA keď sa chystáme von na prechádzku, sama si nalieva vodu do fľašky. Niekedy použije na fľašu lievik a nalieva si pohárikom a niekedy si vie už fľašu pridržať.vydajnik vodyJe to ďalší veľký krok k jej nezávislosti.

"Prvým cieľom pripraveného prostredia je, pokiaľ je to možné, vrátiť rastúcemu dieťaťu nezávislosť na dospelých." - Maria Montessori

 Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+…

Nôž (nie je) pre deti

    Aj vy žijete s presvedčením, že nôž nie je pre deti? V Montessori výchove krájanie patrí k zručnostiam praktického života. Nie som extrémista, ktorý by dal bez dozoru vlastnej dcére ostrý nožík, ale ani ustráchaná matka, ktorá bude radšej do 15 rokov krájať všetko za dieťa, len aby sa neporezalo. Adelku vždy počas varenia nože zaujímali. Vie, že ich nesmie chytať, ale zvedavosť ju vždy prekoná a zakázané ovocie najlepšie chutí. Keď o ne začala prejavovať veľký záujem, tak som si povedala, že Adelke nožík predstavím (okolo 18 mesiaca). Montessori vlnkovy noz TescomaJe dobré sa na to vopred pripraviť a mať k dispozícii nože, ktoré sú vhodné na úplné začiatky. Na prvé krájanie sa v Montessori používajú vlnkové nože. Dieťa s takýmto nožom ľahšie manipuluje, keďže ho môže chytiť zhora oboma rukami a tým má väčšiu silu na prekrojenie. Je rovnako ostrý ako klasický nôž. Možno si niekto povie, že je to príliš veľký risk, dať dieťaťu do ruky ostrý nástroj. Netreba však k tomu pristupovať so strachom, ale skôr zodpovedne. A okrem toho, nikdy ju nenechávam s nožom samú. Ukázala som Adelke, ako sa s takýmto nožom narába a nechala som ju, aby si to prvý raz vyskúšala na banáne. Banán sa krája ľahučko a ja som jej ho pred tým ešte prekrojila pozdĺžne, aby lepšie sedel na podložke. Rovnako potom krájala cuketu. Montessori krajanie cukety 2Napriek tomu, že jej ukazujem, že tento nožík sa drží oboma rukami, krája od začiatku jednou rukou. Vždy pri nej stojím, predvídam a dopredu ju vždy upozorním, ak ide spraviť niečo, čím by si mohla ublížiť. Montessori krajanie cukety

Neostali sme iba pri vlnkovom nožíku, ktorý som mimochodom začala aj ja veľmi rada používať 🙂 V súčasnosti používa Adelka najmä nožíky na natieranie chleba a pečiva. Momentálne u nás nájdete tieto nože: Montessori noz1. Vlnkovací nôž z Tescomy

2. Drevený nožík na maslo - používame ho niekedy pri raňajkách, je úplne ľahučký (bohužiaľ vyzerá to tak, že v e-shope už vôbec nebude 🙁 ale nestrácam ešte nádej )

3. Príborový nožík zo súpravy z Ikea - zdá sa mi ešte na Adelku príliš ťažký a je pomerne dlhý. Dlhý je aj nožík z ďalšej príborovej súpravy, ktorú máme doma, no zasa lyžička a vidlička z tohto setu sú oveľa ľahšie a lepšie sa s nimi manipuluje.

4. Natierací nôž Zassenhaus - tento používame doma najčastejšie, pretože je úplne maličký (má necelých 13cm) a ľahko si s ním Adelka natľapká nátierku na chlebík. Veľmi rada s ním tiež zoškrabáva maslo z chlebíka alebo krája plastelínu 😉nožík na maslo Zassenhaus5. Nožík z hračkárskeho setu - s ním sa väčšinou iba hrá, rozkrajuje zeleninu spojenú suchým zipsom. Je tiež veľmi šikovný do ruky.Montessori krajaci set

Práve som v procese hľadania vhodného klasického noža na krájanie. Ak máte tip, sem s ním ... Mňa zaujal zatiaľ tento nožík (pre deti +3 r.), jeho mínusom je však cena.

    Na margo bezpečnosti detí si na záver dovolím citovať úryvok z knihy Koncept kontinua (J. Liedloffová), s ktorým sa v poslednej dobe stotožňujem. Totiž čím viac Adelke úzkostlivo niečo zakazujem so strachom, že by napríklad mohla spadnúť pri skákaní na gauči, tým viac ju to baví a doslova provokatívne v tom pokračuje. Ak zmením prístup a poviem, že môže skákať, ale môže si pri tom ublížiť (pričom neprestávam mať nad situáciou kontrolu), prestáva ju to baviť. Stráca motiváciu, pretože zrazu jej "hru"  nehrám a zodpovednosť je na nej. Sama tak pochopí riziko možného následku...

"Podle mého názoru je základem rozložení zodpovědnosti. Děti západní civilizace skoro nevyužívají svých schopností dávat na sebe pozor ‐ většinu zodpovědnosti za ně přebírají dospělí. Z hlediska kontinua je opakování nadbytečné, dítě tedy ztrácí tolik zodpovědnosti za sebe sama, kolik převezmou ostatní. Tak dochází k oslabení účinnosti tohoto mechanismu sebezáchovy. Nikdo se totiž nemůže věnovat situaci někoho jiného tak intenzivně jako daná osoba sama.  ...  Tento sklon vměšovat se do přirozeného a nejlepšího možného způsobu rozmístění zodpovědnosti je důvodem, proč mají civilizované děti více úrazů. Způsobuje navíc i vznik nových nebezpečných situací. ... "

Zahraničné linky o nožoch a krájaní:

1. Living Montessori Now - Krájanie s nožom

2. How We Montessori - Montessori a nože

3. Montessori On The Double - Krájanie s nožom a iné kuchynské aktivity

4. Info Montessori - Návod ako predstaviť dieťaťu krájanie

Po vlastných

"Naučit se chodit znamená pro dítě něco jako druhé narození, neboť tím přechází ze stavu bezmocnosti do stavu svobodné aktivity."*

    Adelka mala sotva rok, keď urobila svoj prvý krok. Najťažšie bolo pre ňu na úplnom začiatku vôbec zdvihnúť nohu a vykročiť. Keď toto zvládla a udržala rovnováhu na jednej nohe, potom to už išlo veľmi rýchlo. Nepoužívali sme žiadne chodítka ani sme s ňou nechodili za ruky. Na jednej strane ona sama odmietala akúkoľvek asistenciu a na strane druhej sme vedeli, že ona musí na to prísť sama. Mala k dispozícii aj vozík, no ani ten ju nelákal. Ak som jej ho chcela podstrčiť, aby ho vyskúšala, prekážal jej. Používa ho viac dnes, keď si je v chôdzi istejšia a vie si ho niekedy už aj sama nasmerovať do smeru, kam chce ísť.

walker wagoonSnáď jediným pomocníkom pri chôdzi bol u nás walking assistent - asistent na chodenie. Používali sme ho iba vonku a na úplnom začiatku. Ušetril tak Adelku niekoľkých pádov do kaluží a do blata.

walking assitentJeho výhodou je, že rodič nemusí byť nad dieťaťom zhrbený, ak by ho chcel držať pri chôdzi za obe ruky (niekde som čítala, že pri tomto vodení za ruky by dieťa malo mať ruky zdvihnuté najviac po úroveň ramien - ak si sama seba predstavím, že by som mala chodiť s rukami nad hlavou, musí to byť naozaj veľmi nepohodlné). Okrem toho dieťa môže samo bez obmedzení chodiť a rodič zatiahne za popruhy, len keď je to nevyhnutné. Sme zástancom toho, že aj padať sa treba naučiť. Prvý raz sme toto "vodítko na dieťa" (tak sme to vtedy nazvali s manželom) videli v UK pred niekoľkými rokmi a pripadalo nám to veľmi degradujúce pre dieťa. Angličania to totiž používali aj pri starších deťoch a bol to pre nich prostriedok kontroly dieťaťa, aby neutekalo nežiaducím smerom. Týmto prístupom je však dieťa obmedzované a bráni mu to v rozvoji samostatnosti a nezávislosti, ktorú práve chodením po svojich nadobúda. V tejto súvislosti musím povedať, že  Adelku lákajú práve nerovné terény. Čím hrbolatejší a zvláštnejší povrch, tým lepšie. Pochopila som, že nemá zmysel ju vracať, keď zíde napríklad z cesty na trávnik, pretože ju to vždy rozhnevá. Tým sa práveže trénuje a sama vidím, ako rýchlo robí pokroky (dnes v 13 mesiacoch už preferuje chodiť po schodoch po svojich namiesto po štyroch, ja ju iba pridržiavam za jednu ruku). Keď ideme na prechádzku, beriem to teda ako čas, ktorý jej maximálne venujem a prispôsobujem sa. Ak chce chodiť po tráve, chodíme po tráve. Ak chce chodiť po ľade, idem za ňou a nenápadne ju istím, ale neobmedzujem. Ak chce stáť a dívať sa na autá, počkám, koľko je treba. cicaTakto nejak vyzerajú naše prechádzky, na ktoré neberieme so sebou ani kočík. Zatiaľ sa vždy vyberieme niekam okolo domu a Adelka mi sama dá najavo, že je unavená a chce sa vrátiť.

"Jednou jsem viděla japonského tatínka, který šel se svým synkem na procházku. Sledovala jsem je a všimla si, jak dítě, kterému mohlo být tak rok a půl, možná dva, najednou objalo oběma rukami nohu svého otce. Muž klidně stál a nechal hošíka, aby se mu točil kolem nohy. Když si klouček vyhrál, pokračovali oba pomalým krokem dál. Po chvíli si zase dítě sedlo na obrubník a otec se zastavil vedle něho. Výraz v jeho tváři byl vážný, ale naprosto přirozený. Nedělal vlastne vůbec nic vyjímečného. byl to jednoduše otec, který vzal svého malého synka na procházku."*

walking

* M. Montessori, Tajuplné dětství

 Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+ ...