Čas spomienok

       Koniec roka je čas, kedy väčšina ľudí bilancuje a dáva si novoročné predsavzatia. My si predsavzatia nedávame, ale radi si spomenieme na to pekné, čo sme v predošlom roku zažili. Predovšetkým sa zameriavame na všetko pozitívne a ak aj boli ťažké chvíle, z ktorých sme si už vzali ponaučenie, nevŕtame sa v nich a ideme jednoducho ďalej.

A keďže dobrom sa dobro násobí, pekné priťahuje ešte krajšie, chcem vám povedať jednoduchý spôsob, ako sa lepšie sústrediť na to pekné vo vašom živote. My sme si urobili pohár spomienok.

Ide o to, zbierať si počas roka pekné spomienky. Či už do krabičky si budete odkladať na pamiatku predmety, ktoré vám pripomenú vaše úsmevné zážitky a chvíle, alebo si ich môžete zapisovať na malé papieriky a odkladať do nejakej nádoby, napríklad do pohára. Na pintereste nájdete veľa nápadov, ako si „odkladať spomienky“. Ja som náš pohár spomienok neodfotila, pretože sviatky trávime mimo domov a ani som nevedela o čom a či vôbec budem cez sviatky niečo na blog písať. Tu je však zopár pekných pohárov, podobných tomu nášmu:

Zdroj foto: pinterest

Potom na Nový rok alebo na Silvestra si urobte pohodu doma s rodinou, s partnerom alebo sami so sebou a vráťte sa v čase. Čítajte si lístočky a pospomínajte na pekné zážitky, smejte sa a  cíťte vďačnosť za všetko krásne, čo vám život priniesol.

Keď si začnete spomienky odkladať, môžete do toho zapojiť aj deti. Nech si aj ony  vytvoria svoj pohár a buď budete zážitky zapisovať za ne (ak ešte nevedia písať, môžu si odkladať aj spomienkové predmety) alebo si ich budú písať samé. Čím skôr sa naučia zameriavať pozornosť na to dobré, tým lepšie.

My si naše spomienky ešte len budeme čítať, lebo sviatky trávime na cestách s rodinou. Vám všetkým prajem d nového roka krásne chvíle s vašimi najbližšími, ale aj s tými „okoloidúcimi“. Aby sme si boli všetci bližší, užívali si prítomné okamihy a viac sa tešili z maličkostí.

Lenka

 

 

Keď dieťa neposlúcha …

„V skutočnosti je úplne bezpredmetné, ak sa snažíme dosiahnuť a udržať disciplínu striktnými príkazmi, či naopak – naliehavými prosbami. Spočiatku snáď môžu tieto metódy vyvolať zdanie, že sú účinné, ale pri bližšom skúmaní táto ilúzia skutočnej disciplíny mizne.“

„Prvé záblesky disciplíny sa prejavujú pri konkrétnej činnosti. V určitom okamihu je dieťa určitou činnosťou úplne zaujaté. Ihneď to poznáme na výraze jeho tváre, vďaka sústredeniu a aj vytrvalosti, s ktorou sa venuje tento činnosti.“

„Disciplína sa dosahuje vtedy, ak sa dieťa SPONTÁNNE zaoberá nejakou činnosťou. Vykonávanie určitej činnosti sa nedá deťom prikazovať. Musí to byť taká činnosť, ktorú si dieťa vnútorne praje vykonávať. Alebo ku ktorej má prirodzené sklony, prípadne k nej postupne smeruje. Takéto činnosti dávajú ľudskému životu systém a poriadok a otvárajú mu cestu nekonečným možnostiam rastu.“

„ČINNOSŤ sa tak stáva prostriedkom k dosiahnutiu rozvoja samého seba.“

„Pomocou motorických cvičení prehlbuje dieťa svoju schopnosť porozumieť sámému sebe, uvedomuje si seba a svoje okolie. Správnou koordináciou činností zdokonaľuje celú svoju bytosť.“

„Malé deti radi vykonávajú zámerne a pomaly zložité úkony, ako obliekať a vyzliekať sa, upratovať izbu, prestierať stôl, jesť a pod.. A my dospelí, keď vidíme, ako sa dieťa namáha a „stráca čas“ s niečím, čo my máme za chvíľku a bez sebamenšej námahy hotové, to radšej urobíme za ne. Sme stále ovládaní predsudkom, že zmyslom detskej činnosti je navonok dokončiť  nejakú činnosť. Preto dieťa obliekame, umývame, berieme mu z rúk predmety, ktoré horlivo chytá a chce s nimi manipulovať. Nalievame mu polievku, kŕmime ho a upratujeme po ňom stôl. A potom, čo mu takto posluhujeme, nezriedka ho považujeme za hlúpe a neschopné, čo sa bežne stáva u osôb, ktoré, hoci obmedzujú rozvoj osobnosti druhého, sú presvedčené o tom, že mu poskytujú pomoc a ochranu. Často považujeme dieťa za málo vytrvalé alebo zlé, pretože my sami nemáme dostatok trpezlivosti… Tieto negatívne ladené postoje na dieťa ťaživo doliehajú a ZRAŇUJÚ jeho krehkú a jemnú DUŠU.“

 „A ako statočný človek bojuje o svoje právo na život, tak aj dieťa sa vzpiera a búri proti každému, kto potláča hlas prírody v ňom. Svoj nesúhlas dáva najavo agresivitou, hnevom, krikom a slzami. Ale tomu, kto dieťaťu nerozumie, napriek tomu, že je presvedčený, že mu pomáha, sa potom dieťa javí ako rebel…“

„Akonáhle si dieťa nejakú činnosť osvojí, so záujmom ju opakuje. Opakuje ju nekonečne veľakrát so zrejmým uspokojením a tým rozvíja svoje duševné schopnosti. Vyvíjame sa tým, že opakujeme, čo sme sa naučili, nie tým, že niečo nové pochopíme. OPAKOVANÍM, nie učením nového sa rozvíja život každého jedinca. Ked dieťa dospeje do štádia, kedy opakuje svoj výkon alebo aktivitu, začína vnútorne rásť a to sa prejavuje navonok v jeho disciplíne. Opakovanie však musí byť odozvou na jeho potrebu.“

„Poslušnosť teda potrebuje vycvičiť nielen intelekt a rozum, ale tiež VôĽU. Trpezlivým OPAKOVANÍM  aktivít potom precvičuje svoju vôľu.“

Zdroj: Objevování dítěte, Maria Montessori

Ste otrokom MONTESSORI ?

    Dávnejšie som na Facebooku čítala komentár k fotke s podtitulom „Montessori podľa nášho tatina“, na ktorej dieťa nastrkovalo korálky na metličky ručného mixéra. Komentoval to iný muž slovami „Montessori, to je to, kde sa rodič postupne stáva otrokom dieťaťa?“. Tento výrok ma donútil zamyslieť sa nad tým, ako rôzne ľudia dokážu chápať Montessori učenie. Doslova ma to vytiahlo z mojej bubliny, ktorú som si okolo seba vytvorila v domnienkach, že veď predsa každý musí mať rád Montessori. Zrejme si tento muž myslel, že Montessori je výchova bez pravidiel a hraníc, kedy sebavedomé dieťa svojimi požiadavkami prevalcuje dospelého.

Áno, Montessori deti, ak ich tak môžem nazvať, sú sebavedomejšie. Viac si veria, sú slobodnejšie a naučené spoliehať sa viac na seba. Otázka je, či my dospelí sme pripravení vychovávať takéto deti. Myslím si, že takýto nový prístup k deťom nie je pre každého rodiča. Najmä nie pre toho, ktorý nie je ochotný opustiť svoj staré vzorce myslenia a správania a prispôsobiť sa dieťaťu. Prispôsobiť nerovná sa podriadiť. Aj Montessori má svoje hranice a hoci ich nastavuje jasne, nastavuje ich aj s rešpektom a úctou k dieťaťu. V Montessori vždy hľadáme spôsob, ako umožniť dieťaťu to, čo chce, ale nie na úkor ostatných.

Ja to vidím skôr opačne. Otrokmi sa stávame práve vtedy, ak veľa vecí dieťaťu zakazujeme a máme potrebu mať všetko pod kontrolou. Často preberáme zodpovednosť za konanie svojich detí a nenecháme ich urobiť chyby. Akokoľvek chceme svoje dieťa uchrániť, musíme mu nechať voľnosť veci zažiť. Dieťa nie je vôbec hlúpe a vie sa o seba veľmi dobre postarať. Raz si nechcela moja Adel obliecť sveter, keď sme sa chystali do obchodu. Vedela, som, že v klimatizovaných priestoroch jej istotne bude zima, nehovoriac o oddelení s chladenými výrobkami. Napriek tomu, že som ju niekoľkokrát na to upozornila, sveter si zobrať nechcela. Sama prišla v obchode na to, že jej je zima. Dnes si už sveter berie sama alebo dá na moju radu, pokiaľ ideme niekam inam. Ďalšou vecou u nás bolo chodenie naboso vonku. Spočiatku som to riešila (respektíve riešila som svoje strachy). Dnes to už nechávam na Adel. Zopárkrát sa už stalo, že si nohu poranila. Nemalo by zmysel jej hovoriť stále dokola „obuj sa, lebo si pichneš niečo do nohy“, pretože pokiaľ to nezažije, dieťa nevie, čo sa pod tým skrýva. Rovnako je to aj so šálkou horúceho čaju. Dieťa nerozumie slovám „nechytaj, popáliš sa“, pokiaľ to neskúsi. Nevie, aký pocit je to na prstoch, držať niečo horúce. Aj my sme sa raz popálili prvýkrát, aj nám prvý raz niečo pichlo do nohy alebo nám bola zima, keď sme sa dobre neobliekli. Aby bolo jasné, nemyslím tým, že máme deti vystavovať nebezpečenstvu. Chcem tým povedať to, že otrokmi svojich detí sa stávame vtedy, ak ich nenecháme vhodným spôsobom veci zažiť a robíme všetko za ne. Najmä, pokiaľ to dokážu samé.

Pamätám si, ako mne otec vždy hovoril, ako mám veci robiť. Akokoľvek som to vymyslela, nikdy to nebolo dosť dobre. A možno práve preto nechávam svojej dcére slobodu vo výbere aj v rozhodovaní, podporujem ako len viem všetko, čo si vymyslí a to vždy tak, aby to vyhovovalo nám obom. Beriem to ako hru, ukazuje mi pri tom nové možnosti, ktoré ja už svojím stereotypným spôsobom myslenia nevidím.

Žiadna z výchov, či už je to Montessori, Waldorf, Reggio Emilia, alebo hocičo iné, nerobí z rodičov otrokov svojich detí. Všetko je to o nás,  ako sa k výchove postavíme.

 „Buď zmenou, ktorú chceš vidieť vo svete.“

Gandhí

 

6 krokov k samostatnému zaspávaniu

    Keď bola Adelka maličká, stále som si myslela, že uspávanie detí bude jedna z vecí, s ktorými budeme musieť zabojovať. Všade som počúvala a čítala, ako ich deti nespia cez deň ani minútu, ako ich hodinu uspávajú a dieťa nakoniec spí 10 minút. Niekto to rieši položením dieťaťa do postieľky, zatvorí dvere a dieťa plačúc zaspí samé. Tento posledný štýl je mi asi najviac vzdialený a nikdy som to takto ani neskúšala. Sme tými rodičmi, ktorí vždy boli s dcérou, až kým nezaspala. Niekedy to trvalo kratšie, niekedy dlhšie, niekedy sme my zaspali skôr ako ona. Napriek všetkým predsudkom o detskom spánku ako strašiakovi, ktoré som si v hlave niesla, začala Adelka asi v 2,5 roku zaspávať sama. Tu by som vám chcela zhrnúť náš príbeh o uspávaní do niekoľkých bodov, vďaka ktorým si myslím, že sa nám to podarilo.ako uspať dieťa

  1. Dojčenie

    Od narodenia sme mali to šťastie, že som Adelku mohla dojčiť. Dojčenie je veľmi dobrý upokojujúci prostriedok a aj u nás bolo pravidlom, že po sladkom mliečku sa ešte sladšie spinkalo. Kým sme sa dojčili, nebol so zaspatím problém. Obávala som sa, ako Adel zaspí, keď ju dojčiť nebudem. Mala som potrebu okolo 15 mesiacov začať pomaly oddeľovať zaspávanie a dojčenie. A to v tom zmysle, že by sa mala Adel napiť mlieka a potom nezávisle na prsníku sa naučiť zaspať. No toto sa mi veľmi nedarilo. Bol to môj výmysel a domnienka, že by to tak logicky mohlo postupovať.

    Zlom v zaspávaní prišiel až pri odstavení. Adelka mala raz veľmi silnú nádchu, pri ktorej nedokázala sať. To sme už boli naozaj v štádiu, že sa dojčila iba pred spaním. Keď sa jej podarilo zaspinkať prvý raz bez prsníka, povedala som si, že by to nemusel byť asi až taký problém a skúsila som to znovu. Podarilo sa nám to aj hneď druhý raz. Ako si s plným noštekom odfukovala, hladkala som ju po vláskoch a ona pokojne zaspinkala. Od vtedy sme prestali s dojčením a začala zaspávať sama, no stále s mojou pomocou.

  2. Režim

    Približne do 3 mesiacov sme nemali žiadny spánkový režim. Adelka prespala tak či onak väčšinu dňa a pravdupovediac som bola aj rada, že je chvíľu hore. V 3 mesiacoch som si povedala, že ju začnem ukladať na nočný spánok približne o 18:30. Tento režim nám ostal v podstate do dnes. Postupne sme prešli z viacerých denných spánkov na jeden a večer sa už o 19h zberáme do postele.

    Bolo asi veľmi málo dní takých, že by Adelka neprotestovala, že ešte nechce ísť spinkať. Napriek tomu, že sme vždy na spánku trvali, nechávali sme jej vždy čas na to, aby si dokončila hru alebo aktivitu, ktorú mala začatú. Dopredu sme jej oznámili (a robíme to tak doteraz), že je čas ísť spinkať a môže si ešte dokončiť, čo má začaté. Dostáva teda možnosť na sebarealizáciu, no s jasným limitom. Netreba hovoriť „keď sa dohráš, pôjdeme spinkať“, pretože to je pre dieťa veľmi nejasný pokyn. Kým sa dohrá, môže prejsť ešte ďalšia hodina. Treba to zadefinovať presne: „Keď dočítame kapitolu/ Keď poskladáme všetky kocky/ Keď vystrihneme tento obrázok …, pôjdeme spinkať.“ Väčšinou aj po týchto checkpointoch sa Adelka dožaduje ostať ešte hore, ale trváme pevne na svojom. Môže si potom už iba vybrať, či ju uložím ja alebo ocino, alebo či pôjde do kúpeľne sama alebo ju vezmem ja. Aby mala stále pocit, že sa môže rozhodnúť podľa seba.

    Režim celkovo považujem za veľmi dôležitý. Dáva dieťaťu pocit istoty a vie, čo bude nasledovať – „Mami, už sa stmieva, pôjdem už spinkať?“, hovorí mi dosť často Adelka. Okrem toho sa nastaví biorytmus dieťaťa a verte či nie, keď sa blíži 19. hodina, Adelka začína zívať. Nepochybujem, že by už v jej veku (33 mes.) vydržala bez poobedného spánku, no zvyšok dňa by trpela ona aj my. Bez neho je menej sústredená, hocičo ju podráždi, má menší záujem spolupracovať… veď to poznáte.

  1. Uspávanky a rozprávky

    V začiatkoch boli podmazom nášho zaspávania uspávanky. Bola som doslova ako jukebox. Túto mi zaspievaj, ešte túto, potom túto… spievala som a spievala hoci aj pol hodinu. Potom som si uvedomila, že Adelku počúvanie môjho spevu baví natoľko, že zabúda, načo vlastne v posteli ležíme. Predsa preto, aby zaspala. Poznala som už za tú dobu, ktorá je jej obľúbená pesnička a tú som jej začala spievať stále dokola. Po druhom/treťom raze už prestala vnímať jej obsah a pesnička začala pôsobiť asi ako biely šum. Pri piatom/šiestom opakovaní väčšinou už zaspala.

    Rozprávky na dobrú noc sme nikdy nečítali. Čítame veľa knižiek počas dňa a maximálne večer ešte pred odchodom do kúpeľne prečítame jednu kapitolu z knižky, ktorú si Adelka sama vyberie. Knižky do postele neberieme, pretože príbehy ju neuspávajú, ale nabudia.uspavanie

  1. Pocit istoty

    Dospela som časom k zisteniu, že Adelka musí mať stále pocit, že sme pri nej. Pamätám si na momenty, keď zatvorila oči a ja som sa potichu vytratila zo spálne. Kým som zišla do obývačky, počula som cez babymonitor, že sa prebrala. A tak som opäť šprintovala hore. Niekedy sa to opakovalo aj viackrát. Ale vždy som sa snažila pribehnúť tak rýchlo, ako to len išlo, len aby nemala pocit, že je v izbe sama.

    Rovnako to bolo aj pri prebúdzaní cez deň. Je dobré pri bábätkách využívať floorbed (matrac na zemi alebo veľmi nízku posteľ) a rozmiestniť zopár hračiek či kníh do dostupnej vzdialenosti. Keď sa dieťaťko prebudí a je samé v miestnosti, rýchlo zabudne na samotu, keď zbadá pútavú vec, ku ktorej sa môže samé doplaziť. Je to všetko o tom, dať dieťaťu pocit istoty. Iba dieťa, ktoré na 100% vie, že sa na vás môže spoľahnúť, bude chcieť byť raz na vás nezávislé.

  1. „Nerozblázni ju, lebo nezaspí.“ alebo „Nech sa vyblázni, aspoň lepšie zaspí.“?

    Neviem, ktorého sa držíte vy, ale mám pocit, že u nás lepšie funguje tá druhá možnosť. Je to väčšinou ocinova parketa, keď príde domov z práce, zahrať si ešte vankúšovú vojnu, gúľať sa alebo robiť kotrmelce. Vtedy Adelka zaspinká celkom rýchlo s pocitom lásky a spokojnosti, že mohli takto spolu stráviť čas.

  1. Hovorte vždy pravdu

    Dnes Adelku uložím do postieľky, zrekapitulujeme si deň alebo príbeh z knižky, ktorý sme po večeri prečítali. Potom sa s ňou rozlúčim a poviem, že ešte sa idem porozprávať za ocinom, upratať kuchyňu, poliať záhradu… Vždy naozaj podľa toho, čo idem robiť. Ona sa uloží, zakutre do periny a zaspí sama. Cez obedný spánok bez pripomienok akceptuje, že idem ešte nachystať balíky pre kuriéra, dovariť obed alebo hocičo iné, čo musím urobiť. Deti tomu uveria, pokiaľ tomu veríte aj vy. A to neplatí iba pri uspávaní.

  2. Spánok ako hrozba

    Tento bod som pridala dodatočne. Nejako som naň pozabudla, ale je dosť dôležitý. Nepoužívajte spánok ako hrozbu. Nehovorte deťom „keď nebudeš poslúchať, pôjdeš spať“ alebo „… pôjdeš do postele, uvidíš!“. Deti potom chápu spánok ako trest a bude pre nich strašiakom. Nikdy nebudú chodiť do postele rady. Skôr to preformulujte na „vidím, že si unavený, poď si oddýchnuť do postieľky“. Ich asociácia so spánkom by mala byť príjemná.

Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+…

Naše odplienkovanie

    Už to bude 1 rok, od kedy som Adelku začala nechávať cez deň bez plienky. Pamätám si to, akoby to bolo dnes, ako sme boli kupovať prvé nohavičky 🙂 Snáď sa vtedy Adel stala prvýkrát ženou 😀

Odplienkovanie sa nestalo u nás zo dňa na deň a nebola to ani cesta jednoduchá. Bolo to najmä časovo náročné a niekedy to chcelo naozaj veľa trpezlivosti a vytrvať v tom, čo sme začali aj napriek neúspechom.

Začali sme od 1 roka

    Adelku som začala posadzovať na nočník už okolo 12 mesiacov. Niektorí odporúčajú začať už v momente, keď dieťa dokáže samostatne sedieť. Podporoval ma v tom aj manžel. Vždy, keď som išla ja alebo on na toaletu, Adelka išla s nami. Sedeniu na nočníku sa nijak nebránila. Pri nočníku mala nachystané knižky, ktoré si listovala, alebo sme sa venovali rozprávaniu o tom, ako sa potreba vykoná, čo sa pri tom robí… Na záver mohla vždy spláchnuť a pozrieť, ako sa všetko spláchlo. Zo začiatku, som ju pri splachovaní držala na rukách a keď už bola väčšia, sama vyliezla na zatvorený záchod a splachovala. Bol to taký rituál ukončenia.odplienkovanie

Neúspechy nás neodradili

    Zo začiatku išlo čisto len o sedenie na nočníku bez vykonania potreby. Ak aj potrebu Adelka urobila, nazvala by som to teraz už len čistou náhodou. Trvalo pol roka, keď začala Adelka cielene cikať do nočníka a počas neho som veľakrát mala pocit, že toto nemá zmysel. Bála som sa, aby si nevytvorila predstavu, že na záchod sa chodia čítať knižky a splachovať záchod 🙂 Dnes už viem, že to všetko malo zmysel. Vďaka tomu Adelka pochopila, že to je každodenná rutina, že na záchod sa chodí viackrát denne a hoci ja som si myslela opak, ona veľmi dobre vnímala, ako sa potreba vykonáva.

Zvyšovali sme pravdepodobnosť vykonania potreby do nočníka

    Časom som zistila, že ráno po prebudení sa takmer vždy vyciká alebo aj vykaká. Aby som zvýšila pravdepodobnosť vykonania potreby do nočníka, začala som ju dávať na nočník bezprostredne po zobudení. Niekedy to boli pre mňa veľmi hektické prebudenia, že som takmer bežala s Adelkou na záchod, len aby sa nevycikala do plienky. Podobne to bolo po najedení. V organizme funguje gastrokolický reflex, ktorý  zabezpečuje, že keď sa niečo ústami dostane dnu, tak niečo zasa musí vyjsť aj von. Tak som skúšala posadiť ju na nočník cca 15 minút po najedení, čo som časom odsledovala ako optimálny čas. Predpokladom na to, aby  bola počas dňa vyššia šanca, že sa Adel do nočníka vyciká, bolo ponúkať jej stále vodu. Toto nám veľmi pomohlo dostať sa do cieľovej rovinky. Pamätám si ten deň, keď som do nej doslova liala vodu a behala s ňou na nočník každú chvíľku. V ten deň sa mi podarilo vystihnúť, že sa vycikala do nočníka 3x po sebe. Od toho momentu vždy po posadení na nočík vykonala potrebu alebo mi dala najavo, že treba ísť.

Behanie bez plienky

    Počas tohto odplienkovacieho obdobia som Adelke dávala cez deň výhradne látkové plienky. Je dôležité, aby dieťa cítilo vlhko, keď do plienky vykoná potrebu. Všade som čítala o tom, ako by malo dieťa veľa behať bez plienky a tak mohlo vidieť, čo sa deje pri vykonávaní potreby, resp. spojiť si pocity vnútri organizmu s vykonaním potreby. Počas nášho nočníkového tréningu som vydržala nechať Adelku úplne bez plienky dvakrát po tri dni. Našťastie kobercov máme doma minimum, pretože veľakrát sa mi jednoducho nepodarilo ustriehnuť, že Adelka sa niekde vycikala alebo v tom „lepšom“ prípade vykakala. Nachádzala som „suveníri“ naozaj všelikde. Zaujímavé to bolo aj počas vychádzok…

Chceš ísť na nočník?

Naučila som sa, že nemá zmysel sa Adelky pýtať, či chce ísť na nočník. Vždy povedala „nie“. Preto namiesto opytovacích viet som začala používať oznamovacie – „ideš cikať“. Pokiaľ je momentálne zahĺbená do nejakej činnosti, počkám, kým sa jej pozornosť uvoľní a potom oznámim, že je čas ísť na nočník. Nie vždy súhlasí. V takých prípadoch jej ponúknem na výber z dvoch alternatív – buď pôjdeš sama alebo ťa vezmem na nočník ja. Toto vo väčšine prípadoch u nás funguje.nocnik

Dvakrát v cieli

      Pýtať na nočník sa Adelka začala, keď mala 18 mesiacov. Vydržalo jej to asi 4 mesiace. Počas týchto 4 mesiacov chodila na nočník naozaj ukážkovo. Buď mi oznámila, že treba ísť alebo dokonca išla sama. Postupom času si vedela dať dolu aj sama nohavice. Potom zrazu prišiel zlom a Adelka sa opäť začala pocikávať. Začalo to pokakávaním a potom nemala zábrany sa kompletne do nohavičiek aj pocikať. Nevedela som, čo sa stalo, chcela som to samozrejme vrátiť do starých koľají. No situácia bola stále horšia. V zúfalstve som vyhrabala z odloženej krabice opäť plienky AIO (All In One) a dala som jej do nej jednu tenkú vkladaciu plienku. To teraz spätne považujem za veľkú chybu a krok späť, pretože som ju v pocikávaní vlastne podporila. Stále som sa pýtala „prečo“, čo sa stalo, že sa zrazu Adelka vrátila na úplný začiatok odplienkovania. Začala som intenzívne hľadať odpoveď a bolo mi poradené spomenúť si na moment, kedy sa Adelka prvý raz opäť začala pokakávať. Vraj nemám nad tým veľmi premýšľať a prvá myšlienka, ktorá mi napadne, bude tá správna. Rozmýšľala som veru jeden deň a noc, až sa mi nakoniec vyjasnilo. Pokakávanie začalo v období, keď sme prestávali s dojčením. Zrazu mi všetko docvaklo – Adelka sa vrátila do obdobia, keď bola bábätko a začala mi to dávať najavo takouto formou. A tak sme začali pekne od začiatku. Zasa s holým zadkom počas dňa. Veľmi rýchlo sa ukázalo, že pokiaľ Adel nemá nohavičky, vie ísť sama na nočník, vykonať potrebu, utrieť sa, vyliať všetko do do záchodu a niekedy aj opláchnuť nočník. Akonáhle mala čosi na sebe, stačili iba nohavičky, smelo sa pocikala alebo pokakala. Zvláštne, ako funguje detská psychika. Dnes pokračujeme v behaní naholo pár dní po sebe vždy, keď sa Adel pociká. Kaká už chvalabohu do nočníka. Pokiaľ sme vonku, dávam ju stále preventívne vycikať. Stáva sa, že skôr, ako sa Adel vypýta na nočník, ujde jej pár kvapiek do nohavičiek. Pokiaľ je holá, žiadne kvapky nie sú. Verím, že v lete to dotiahneme už do cieľa.

V noci

Na noc stále dávam Adelke ešte plienku. Zobudila sa už párkrát aj so suchou plienkou a skúšali sme to úspešne aj bez plienky. To, či sa zobudí so suchou plienkou, je stále ale iba vec náhody, nie uvedomenia. Skúšala som Adelku budiť v noci na cikanie, ale výsledok bol iba ten, že celú noc potom už zle spala. A tak som s budením prestala a čakám, kedy to príde prirodzene samé od seba… Počas obedného spánku už plienku nedávam.

        Chcela som s vami zdieľať vlastnú skúsenosť a týmto vám povedať, že aj proces odplienkovania môže mať rôzne odbočenia a že to nie je iba jednosmerka. A hlavne, nikde sa nepíše o tom, že dieťa sa môže vrátiť späť, čo mňa úplne prekvapilo. Držím vám všetkým palce a teším sa na vaše skúsenosti.

Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+…

Ja sama …

    Adelka prechádza už dlhšiu dobu obdobím, že chce všetko robiť sama. Dlho to bolo iba také rekreačné a dal sa s tým prežiť deň bez kriku a scén. Dnes hovorí „ja sama“ asi po každej druhej vete a jej nálada sa mení nepredvídateľne ako aprílové počasie. O to horšie to je, že nie vždy sa jej dá vyhovieť. Často sa cítim, akoby som chodila po tenkom ľade a už iba čakám, kedy opäť vybuchne, že chcela niečo urobiť sama, čo som práve urobila ja. A to aj napriek tomu, že jej dávame veľa priestoru na sebarealizáciu. Viem, že toto obdobie sa spája s obdobím vzdoru, uvedomovania si vlastnej osobnosti, testovania hraníc a aj našej trpezlivosti. Nie vždy zvládam tieto situácie tak, ako by som chcela, ale aj ja som iba „mama in progress“ (mama v štádiu vývoja), ktorá sa učí a najčastejšie zo svojich vlastných chýb.

   Pár dní dozadu som prežila s Adelkou veľmi ťažké chvíľky, vybuchla nielen ona, ale aj ja. Hneď v zápätí mi to bolo veľmi ľúto a prinútilo ma to zamyslieť sa nad tým, čo som mohla urobiť inak. Pomohlo mi to utriediť si v hlave taktiky, ktoré viem, že na ňu platia, keď vzdoruje alebo chce niečo urobiť sama. Snáď pomôžu aj vám.

1. Možnosti na výber – základným pravidlom je, dať na výber z dvoch možností. Pokiaľ si môže vybrať a urobiť vlastné rozhodnutie, dáva jej to pocit, že má veci pod kontrolou. Najčastie jej dávam na výber v nasledovných situáciách: „Ideš na nočník sama, alebo pôjdem s tebou?“ „Oblečieš si nohavice sama, alebo ti ich oblečiem ja?“ „Pôjdeš si sadnúť za stôl sama, alebo ja ťa posadím na stoličku?“ Väčšinou si vyberie možnosť, že to urobí sama. No aj tak nie vždy to ide aj urobiť. Manžel to preto začal spájať s odrátavaním, klasické „rátam do tri a keď to neurobíš sama, urobím to ja“ a napodiv to zatiaľ kúzelne funguje.

2. Začať skôr – toto pravidlo nadväzuje na predchádzajúce a u nás sa väčšinou týka obliekania. Adelka je už v období, kedy si chce sama vyberať, čo si oblečie. Nemáme doma pre ňu zvlášť skriňu, kde by viseli 2 kusy oblečenia, ktoré by som jej tam vopred nachystala. Vyberiem jej  teda zo skrine 2 kusy oblečenia a medzi nimi sa môže rozhodnúť, čo si oblečie. Často Adelka však nie je spokojná s tým, čo jej ponúknem a dožaduje sa iného oblečenia. V procese výberu viackrát prehodnotí svoje rozhodnutie, čo si oblečie a kým jej odargumentujem, že „v tomto by ti bola zima/teplo“, prejde nejaká tá minúta. Niekedy to zaberie  5-10 minút, čo je v celku dosť, pokiaľ sa niekam zrovna ponáhľame. Preto začíname o 15 minút skôr ako zvyčajne. Ak potrebujeme byť niekde ráno načas, je dobré tento výber oblečenia urobiť ešte večer vopred. Predídem tak časovému stresu a Adelka sa môže kompletne sama obliecť.

3. Pomoc – keď vidím, že sa Adelke niečo nedarí, ponúkam jej svoju pomoc. Typické je, že všetko chce zvládnuť sama. A vlastne prečo by aj nie, keď chce kopírovať nás dospelých, ktorí sme tak dokonalo sebestační. Uvedomila som si, že ma málokedy vidí žiadať niekoho o pomoc. A tak sa snažím viac žiadať o pomoc napríklad manžela alebo ju samotnú. Aby pochopila, že pomoc nerovná sa menejcennosť alebo neschopnosť.

4. Čo áno a čo nie – snažím sa zameriavať poznosť na to, aby som Adelke hovorila, čo má robiť namiesto toho, čo urobiť nemá. Čiže pozitívne formulovanie. V období vzdoru sa sťažujeme, že deti všetko odmietajú a stále hovoria NIE. Ale od koho sa to naučili a stále to doma počujú? Zasa len od nás. Keď sme boli minule s Adelkou na preliezkach som si uvedomila, koľko zákazov vychŕlime na svoje deti. Jednu mamičku s dvoma chlapcami vo veku asi 4 a 7 rokov sa jednoducho nedalo prehliadnuť a nepočúvať – nelez tam, nešmýkaj sa po bruchu, neváľaj sa po zemi, neber schody po dva… Treba selektovať, ktoré zákazy sú naozaj opodstatnené. Ľahko to zistíte tak, že si položíte otázku, čo najhoršie sa môže stať a vyhodnotiť, či ste tento najhorší scenár ochotní akceptovať. Zákazy preformulujte na kladné vety a zapojte možno aj trochu fantázie: šmýkaj sa po zadku a vyskúšaj, ako ďaleko pri zošmyknutí doskočíš…

5. Jasne a jednoducho – vysvetľovať dieťaťu jasne a jednoducho býva niekedy veľmi ťažké. Stalo sa mi už párkrát, že som sa sama do toho zamotala. Je to však iba otázka cviku, trénujem každučký deň.

6. Prispôsobiť prostredie – ak chce dieťa všetko robiť samé, najlepšou cestou je vytvoriť mu na to podmienky. Dať mu k dispozícii učiacu vežu ku kuchynskej linke, aby si samé mohlo pripravovať jedlo, schodíky k umývadlu, aby si samé moholo pustiť vodu a umyť ruky, vodu na pitie na dosah, oblečenie s voľným pásom bez zbytočných patentov, ktoré sťažujú obliekanie, topánky so suchým zipsom namiesto šnúrok, naučiť dieťa fintu na obliekanie mikiny či bundy

7. Účelne dieťa zapojiť – často, keď niečo robím napríklad v kuchyni, pripravím Adelke veci tak, aby mi mohla pomôcť. Ešte pred tým, ako mi stihne zakričať „ja sama“ (ak to stihnem 😉 ), ju vyzvem, či mi chce pomôcť a väčšinou aj chce. Vo veľa prípadoch to skončí tak, že si činnosť vyskúša, akoby si overí, že to dokáže sama a po pár minútach stratí o aktivitu záujem. Týmto sa dá predchádzať zbytočným scénam, že chce niečo urobiť sama.

8. Vopred informovať – zvyknem Adelke dopredu hovoriť, čo bude nasledovať. Stresovo na Adelku pôsobilo, keď som jej po napríklad po skladaní puzzlí povedala, že teraz už ide spať. Preto to už robím tak, že ešte pred ukončením hry jej oznámim, že keď poskladáme puzzle/dočítame príbeh/sa najeme, pôjdeme potom do postele. Má čas sa na to pripraviť. Niekedy sa aj tak rozplače, ale je to čím ďalej menej dramatické. V tomto nám dosť pomáha aj režim, rutina alebo nejaký sled činností, ktoré už vie, že po sebe nasledujú.

9. V dobrej nálade – zložitejšie veci vysvetľujem Adelke, keď je v dobrej nálade. A to je väčšinou vždy po zobudení.

10. Zmeniť to na zábavu – v momentoch, keď sa už-už schyľuje k výbuchu zlosti, že sa Adelke čosi nepodarilo samej, niekedy celú siutáciu obrátim na srandu. Neberie neúspech potom tak tragicky a odvediem aspoň jej pozornosť. Niekedy sa napríklad zamotá pri obliekaní do trička. Vtedy zvyknem zažartovať „kde sa Adelka schovala“? kde si?“. A hneď je situácia zažehnaná.

Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+…

Máme radi Montessori

    Čím je Adelka staršia, tým viac vidím zmysel v tom, že sme sa rozhodli ísť cestou podľa Marie Montessori. Som vďačná za to, že som vôbec túto cestu objavila. Prečo teda tak veľmi máme radi Montessori?

1. Som človek, ktorý má rád systém a poriadok, aby boli veci prehľadnejšie. Mám rada, keď sú jednoducho veci na svojom mieste. Deti sú vo svojej podstate poriadne tiež a ja to na Adelke vidím. Dostáva sa do veku, kedy je už schopná položiť veci tam, kam patria. Zo začiatku pokladala hračky na hociktorý nábytok, najčastejšie na stolík v obývačke, postupne začala hračky ukladať hocikam do poličky s hračkami a dnes je schopná položiť hocijakú vec na svoje miesto. Vidím veľký význam aj v podnosoch, ktoré sa v Montessori využívajú na prezentáciu a vykonávanie rôznych aktivít. Adelka veľmi rada prekladá a prenáša svoje hračky alebo aj iné veci, ktoré nájde v domácnosti. Už sa v nej zakorenilo, že veci sa pokladajú na podložku, na podnos alebo na tanier (včera ma prekvapila napríklad tým, ako si sama vybrala hračku z krabice, kde má odložené hračky, s ktorými sa momentálne nehrá a automaticky si išla po podnos, aby si to naň položila). V neposlednom rade systém a poriadok prináša deťom istotu, že sú v prostredí, ktoré poznajú a uľahčuje im to orientáciu.

Montessori kuchynka

2. Montessori vedie dieťa k nezávislosti a samostatnosti. Veľmi vďačím za to, že už viem, čo znamená pripravené prostredie. Celú domácnosť sa snažíme riešiť tak, aby bola „Adelka friendly“. Bez toho by nešlo rozvíjať jej samostatnosť. Či už ide o spanie na zemi, učiacu vežu, pomocné schodíky, nízky nábytok, detské náradie a rôzne detské nástroje… Vďaka tomu  objavujem, čoho  všetkého je malé dieťa schopné. Stačí dieťaťu iba tú možnosť dať a dokáže byť veľmi vynaliezavé a tvorivé. Máme vyskúšané, že pripravené prostredie tiež umožní dieťaťu naučiť sa niečo úplne novým spôsobom, ktorý by nám dospelým ani nenapadol.

3. Montessori ma naučilo rešpektovať dieťa a jeho potreby poznaním senzitívnych období (viac o senzitívnych obdobiach v tomto článku). Hoci nie je pre nás dospelých pohodlné napríklad utierať každú chvíľu rozliatu vodu v kuchyni, viem, že prelievanie a máčanie sa vo vode je momentálna potreba, ktorá ak bude naplnená, pominie a nahradí ju ďalšia.

IMG_2529

4. Montessori pomenúva veci pravými menami. Hoci aj u nás je pes havo, snažíme sa používať výrazy bez zdrobnenín. Dnes už viem, že ani zložité slová nie sú problém, ak dieťa chápe ich význam.

5. Adelku dnes vnímam ako parťáka. Naučila som sa, že deti sú schopné mnohých vecí, pokiaľ im to my dospelí dovolíme. Respektíve pokiaľ nerobíme všetko za ne a príliš im nepomáhame. Maria Montessori povedala:

Never help a child with a task at which he feels he can succeed. 

Nikdy nepomáhajte dieťaťu s úlohou, pri ktorej má pocit, že môže uspieť.“


Niekedy je
pre mňa ťažké držať sa vzadu, ale našťastie Adelka chce čoraz viac robiť všetko sama a to ma núti prestaviť svoje myslenie a viac jej dôverovať. Zvykla som si v kritických momentoch sama sebe položiť otázku, čo najhoršie sa môže stať, ak sa jej v tej konkrétnej chvíli niečo nepodarí. Odpoveďou je vo väčšine prípadoch, že niečo rozbije, porozlieva, zašpiní… Sú to všetko veci, ktoré sa nakoniec dajú napraviť (kúpiť inú misku namiesto rozbitej, poutierať porozlivané, vyčistiť koberec, oprať oblečenie…). Keď toto prijmem, oveľa ľahšie sa mi s Adelkou spolupracuje. A najlepšie na tom je, že keď prijmem pre mňa najhorší scenár, potom sa to väčšinou ani nestane.

6. Vďaka prístupu M. Montessori som pochopila dôležitosť chýb v procese učenia. Je nesmierne dôležité nechať dieťa robiť chyby. Práve tým si zdokonaľuje svoje schopnosti a samé sebe odhaľuje, čoho je schopné. Naučila som sa pomáhať Adelke väčšinou len vtedy, ak ma o to požiada. Niekedy ju preruším sama, ak vidím, že sa príliš s úlohou trápi, až ju to veľmi hnevá. Vtedy mi to príde kontraproduktívne a radšej jej pomaly ukážem, ako sa to robí správne. Prípadne jej pomôžem len do takej miery, aby to už ďalej zvládla sama.

Adelka 20m obuvanie

 Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+…