Adaptácia na škôlku

    Na úvod by som možno povedala, že nie som odborník ani psychológ a napíšem iba vlastné postrehy a skúsenosti. Každý sme nastavený inak, preto čo fungovalo nám, vám nemusí a je to tak v poriadku.V čase písania tohto článku máme sa sebou 5 týždňov pobytu v našej škôlke, z toho 2 týždne sme strávili doma kvôli chorobe. Adaptačný program bol nastavený tak, že 1,5 týždňa (začali sme v stredu, preto 1,5) sme chodili rodičia s deťmi na 2 hodiny. Ďalší týždeň chodili deti s rodičom na 2 hodiny a na 2 hodiny samé – teda rodič po 2h. odišiel. Ďalší týždeň chodili deti už samé na 4 hodiny. Po zhruba mesiaci začali deti v škôlke aj spávať a trávili tam teda už celý deň.

Musím povedať, že naša adaptácia vo všeobecnosti prebiehala pomerne dobre, bez jedinej slzičky či úzkosti. Možno si poviete, že je to dieťaťom a každé je iné. Samozrejme.  Mala som aj rôzne obavy, ale snažila som sa ich zbaviť, aby sa nepreniesli na Dorotku, lebo dieťa je napojené a všetko vycíti.  Išla som do toho s otvorenou mysľou a povedala som si, že akokoľvek to dopadne, bude to v poriadku.Tu som vám spísala pár bodov, ktoré si myslím, že sú dôležité a nám pomohli:

  1. Rozprávali sme sa vopred o škôlke – o škôlke sme sa vopred rozprávali, ale nie nejak intenzívne, pretože aj s tým môžete liezť dieťaťu na nervy 😀 Väčšinou, keď Dorotka spomenula, že chce ísť s Adelkou do školy, to bol moment, kedy som jej vysvetľovala, že ona pôjde do takej menšej školy – škôlky – pre menšie deti, povedala som jej v skratke, čo tam asi budú robiť a tu naša debata končila. Rozprávali sme sa o tom počas dňa, keď som videla, že je v pohode a nič ju netrápi. Raz som to skúsila pred spaním, ale vtedy mi povedala, že do školky nepôjde. Vycítila som, že to bolo preto, lebo v tom momente ma potrebovala pri sebe, a preto povedala, že do škôlky nepôjde (malé deti nerozlišujú teraz a potom; poznajú iba prítomný okamih). Ráno sa tam opäť tešila. Bola však už aj príliš unavená…
  2. Oboznámili sme sa s priestorom – mali sme šťastie, že naša škôlka fungovala ako detské centrum, kde sme vždy s veľkou radsťou chodili na dielničky/herničky. To zohralo veľkú rolu, že sa oboznámila s priestorom, hračkami a aj s našou budúcou pani učiteľkou (ktorú voláme krstným menom, je to tak osobnejšie). Dorotka teda nešla úplne do neznámeho.
  3. Pevný vzťah s rodičom a vzájomná dôvera – toto zohralo podľa mňa väčšiu rolu a možno je to aj najpodstatnejšia vec. Dieťa si získavate na svoju stranu, keď sa mu venujete, ste jeho parťákom a sprievodcom po svete a prejavujete mu rešpekt. Je to tá chémia medzi vami, ktorá musí fungovať, ktorú si vybudujete len vďaka spoločne strávenému času. Je to istota, ktorú dieťa vo vás má, verí vám, že dodržíte, čo si vzájomne sľúbite. Vtedy zvláda odlúčenia oveľa ľahšie. S istotou súvisí aj dodržiavanie pravidiel doma, že ste konzistentní, aj v tom sa prejavuje vaša zásadovosť a dieťa nachádza v týchto nastavených pravidlách istotu.
  4. Trénovali sme odlúčenia – trénovali sme s babkou/dedkom a buď išli spolu na prechádzku alebo na nejaký výlet trošku ďalej od domu. Sem-tam Dorotku postrážila známa alebo kamoška, ktorá má podobne staré deti ako sú tie naše. V lete pred nástupom do škôlky sme si povedali, že by mohla zvládnuť prespávačku u starých rodičov na 1 noc aj so sestrou. A z 1 noci boli 2, zvládla tak celý víkend. Odlúčenia trénujeme aj spôsobom, že od nás odchádza niekto, koho máme radi.
  5. Držala som sa v úzadí – počas adaptácie som sa držala čo najviac v úzadí. Vždy, keď si našla aktivitu, alebo sa začala hrať s deťmi, som ustúpila. Sadla som si niekam na kraj miestnosti a nechala som ju hrať samú. Samozrejme, že niekedy sa chcela hrať vyslovene so mnou, avšak vždy, ako to bolo možné, som sa stiahla bokom.
  6. Smerovala som dieťa na pani učiteľku – Dorotku som pri niektorých požiadavkách smerovala na pani učiteľku. Aj v prípade, že sme objavili novú hračku/aktivitu, povedala som Dorotke, že musíme zavolať p. učiteľku, aby nám ukázala, ako sa s hračkou hrá. Bola to príležitosť, aby sa vzájomne lepšie oťukali, spoznali, nadviazali vzájomný vzťah. Takto som sa dostávala ja čoraz viac do úzadia a p. učiteľka bola tá, na koho sa začala Dorotka obracať.
  7. Osamostatnenie – po pár dňoch som bola Dorotke menej a menej na očiach. Niekedy som zašla aj do šatne a tam prečkala chvíľu, kým som sa znovu kdesi objavila tak, aby ma Dorotka „náhodne“ stretla a sama zbadala.  Tak pochopila, že tam stále niekde som, hoci ma nevidí. Tento čas mojej neprítomnosti som postupne zvyšovala.
  8. Vyberala som správny moment na odchod– keď nastal týždeň, počas ktorého sme my rodičia mali po 2 hodinách odísť, dôležité bolo načasovanie. U nás fungovalo odísť vtedy, keď sa deťom podávala desiata. Začali si samé pripravovať jedlo a to bol správny čas na odchod. Po desiatej deti išli väčšinou von, takže mali opäť ďalší program a nebolo ani kedy smútiť.
  9. Nedomáhala som sa rozlúčenia – Dorotka sa ráno so mnou nelúči. Keď sme sa v začiatkoch prezuli v šatni a potom vstúpili do triedy, išla si vždy za svojou obľúbenou aktivitou – senzorickou nádobou s ryžou. Pri nej som jej nanajvýš dala pusu na vlasy, povedala ahoj a odišla, alebo ani to. Doteraz sa vlastne vôbec nelúčime a keď je s tým ona v pohode, tak aj ja. Vedela, že ona bude v škôlke a ja pôjdem domov – o tom sme sa rozprávali. Ale rozlúčenie nepotrebuje. Možno práve ak by som sa toho domáhala, prišlo by jej clivo.
  10. Nemala som a nemám očakávania – povedala, som si, že nebudem mať žiadne očakávania. Že budem pripravená na akýkoľvek scenár a aj keby sme mali škôlku ešte o nejaký čas odložiť, nevadí, bude to v poriadku. Prijala som to radšej vopred a s väčšou ľahkosťou som Dorotku sprevádzala. Dokonca aj teraz si hovorím, že ak by prišla nejaká kríza aj po niekoľkých pohodových týždňoch, nedeje sa nič strašné.Na záver by som chcela povedať, že počas tých 3 rokov na rodičovskej dovolenke máme my rodičia jedinečnú možnosť venovať sa našim deťom. Napojme sa na naše deti, aby sme vytvorili medzi sebou pevné puto, ktoré vydrží aj odlúčenie v škôlke. Vybudujme si s deťmi blízky vzťah a máme možnosť ich niečo aj naučiť. Pripravme im doma prostredie, aby sa mohli rozvíjať, sledujme, čo ich baví a aké sú ich senzitívne obdobia. Všade sa uvádza, aké dôležité sú práve prvé roky života, tak je dobre si to pripomínať. Dokonca aj M. Montessori vo svojich knihách píše, že keby sme ako dospelí chceli zopakovať pokrok dosiahnutý dieťaťom v prvých troch rokoch, potrebovali by sme na to najmenej 60 rokov 😮 Preto investujme do svojich detí nielen peniaze, ale predovšetkým aj čas, ktorý strávime spolu zmysluplne.  Buďme deťom v tom najdôležitejšom období trpezlivými sprievodcami, s ktorými budú spoznávať svet s láskou a pochopením. 💞  Túto šancu máme iba raz…