Po vlastných

„Naučit se chodit znamená pro dítě něco jako druhé narození, neboť tím přechází ze stavu bezmocnosti do stavu svobodné aktivity.“*

    Adelka mala sotva rok, keď urobila svoj prvý krok. Najťažšie bolo pre ňu na úplnom začiatku vôbec zdvihnúť nohu a vykročiť. Keď toto zvládla a udržala rovnováhu na jednej nohe, potom to už išlo veľmi rýchlo. Nepoužívali sme žiadne chodítka ani sme s ňou nechodili za ruky. Na jednej strane ona sama odmietala akúkoľvek asistenciu a na strane druhej sme vedeli, že ona musí na to prísť sama. Mala k dispozícii aj vozík, no ani ten ju nelákal. Ak som jej ho chcela podstrčiť, aby ho vyskúšala, prekážal jej. Používa ho viac dnes, keď si je v chôdzi istejšia a vie si ho niekedy už aj sama nasmerovať do smeru, kam chce ísť.

walker wagoonSnáď jediným pomocníkom pri chôdzi bol u nás walking assistent – asistent na chodenie. Používali sme ho iba vonku a na úplnom začiatku. Ušetril tak Adelku niekoľkých pádov do kaluží a do blata.

walking assitentJeho výhodou je, že rodič nemusí byť nad dieťaťom zhrbený, ak by ho chcel držať pri chôdzi za obe ruky (niekde som čítala, že pri tomto vodení za ruky by dieťa malo mať ruky zdvihnuté najviac po úroveň ramien – ak si sama seba predstavím, že by som mala chodiť s rukami nad hlavou, musí to byť naozaj veľmi nepohodlné). Okrem toho dieťa môže samo bez obmedzení chodiť a rodič zatiahne za popruhy, len keď je to nevyhnutné. Sme zástancom toho, že aj padať sa treba naučiť. Prvý raz sme toto „vodítko na dieťa“ (tak sme to vtedy nazvali s manželom) videli v UK pred niekoľkými rokmi a pripadalo nám to veľmi degradujúce pre dieťa. Angličania to totiž používali aj pri starších deťoch a bol to pre nich prostriedok kontroly dieťaťa, aby neutekalo nežiaducím smerom. Týmto prístupom je však dieťa obmedzované a bráni mu to v rozvoji samostatnosti a nezávislosti, ktorú práve chodením po svojich nadobúda. V tejto súvislosti musím povedať, že  Adelku lákajú práve nerovné terény. Čím hrbolatejší a zvláštnejší povrch, tým lepšie. Pochopila som, že nemá zmysel ju vracať, keď zíde napríklad z cesty na trávnik, pretože ju to vždy rozhnevá. Tým sa práveže trénuje a sama vidím, ako rýchlo robí pokroky (dnes v 13 mesiacoch už preferuje chodiť po schodoch po svojich namiesto po štyroch, ja ju iba pridržiavam za jednu ruku). Keď ideme na prechádzku, beriem to teda ako čas, ktorý jej maximálne venujem a prispôsobujem sa. Ak chce chodiť po tráve, chodíme po tráve. Ak chce chodiť po ľade, idem za ňou a nenápadne ju istím, ale neobmedzujem. Ak chce stáť a dívať sa na autá, počkám, koľko je treba. cicaTakto nejak vyzerajú naše prechádzky, na ktoré neberieme so sebou ani kočík. Zatiaľ sa vždy vyberieme niekam okolo domu a Adelka mi sama dá najavo, že je unavená a chce sa vrátiť.

„Jednou jsem viděla japonského tatínka, který šel se svým synkem na procházku. Sledovala jsem je a všimla si, jak dítě, kterému mohlo být tak rok a půl, možná dva, najednou objalo oběma rukami nohu svého otce. Muž klidně stál a nechal hošíka, aby se mu točil kolem nohy. Když si klouček vyhrál, pokračovali oba pomalým krokem dál. Po chvíli si zase dítě sedlo na obrubník a otec se zastavil vedle něho. Výraz v jeho tváři byl vážný, ale naprosto přirozený. Nedělal vlastne vůbec nic vyjímečného. byl to jednoduše otec, který vzal svého malého synka na procházku.“*

walking

* M. Montessori, Tajuplné dětství

 Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+ …

Po schodoch

    Schody v súvislosti s malými deťmi vo mne vždy asociovali potenciálnu hrozbu. Už len pri pohľade na schodovú bezpečnostnú zábranu mi napadali hororové scenáre, čo všetko a ako sa môže stať, nebyť zábrany. Keďže bývame v dome s poschodím, schodom sme sa nevyhli. Od momentu, keď začala Adelka loziť po štyroch, dôkladne sme si dávali pozor, aby dvere vedúce na schodisko boli zatvorené. Vždy, keď sa dvere otvorili, bola to pre ňu možnosť nakuknúť do zakázaného sveta. A zakázané ovocie predsa chutí najlepšie. Niekoľkokrát sa jej podarilo cez dvere prešmyknúť a zamierila si to rovno hore schodmi. Samozrejme som ju inštinktívne hneď odzadu schmatla a brala preč (v tejto súvislosti som niekde čítala, že nie je správne dieťa schmatnúť ako handernú bábiku odzadu, ale radšej podísť k dieťaťu spredu, vysvetliť mu situáciu a odviesť inam; samozrejme ak to nie je situácia, ktorá dieťa bezprostredne ohrozuje). Tým sme sa postupne dostávali do konfliktov, až to došlo do bodu, kedy to mne samej začalo vadiť. Uvedomila som si, že sme zo schodov spravili strašiaka a Adelka bola zbytočne zmätená, nevedela, čo sa deje a prečo…

„Pohyb je nevyhnutný pre pochopenie života a má vplyv na život. Dosiahnutie pohyblivosti znamená pre dieťa prehĺbenie poznania sveta, ako aj povznášajúci postoj k životu a pozitívne videnie seba samého. Dieťa si uvedomuje, že je schopnou osobou: Viem sa pohybovať odtiaľto tam. Viem urobiť to, čo som sa rozhodol/-la. Môžem ovplyvňovať svoje okolie a druhých.“♦

Tak som si jedného dňa povedala, že jej dám možnosť vyjsť hore schodmi samej po štyroch a aspoň uvidím, ako si s nimi poradí. Hneď na prvom schode sa na mňa zoširoka usmiala a ja som pochopila, aká je rada, že má tú možnosť. Vyšla celé schody úplne bez problémov a v plnom sústredení. Dôsledne premýšľala, kam ktorú ruku či nohu položí. Vlastne dávala pozor sama na seba. A keď sa dostala až úplne hore, veľmi sa z toho tešila.

„Jestliže má být výuka malých dětí účinná, musíme jim být nápomocni v jejich nezávislém vývoji. Musíme je motivovat k takové činnosti, kterou mohou zvládnout samy a odrazovat jich od závislosti na ostatních. Proto je musíme naučit, aby bez pomoci samy běhali, chodily po schodech, sbíraly spadlé předměty, oblékaly a svlékali se, myly se, vyjadřovali srozumitelným způsobem své potřeby a pokoušely uspokojovat svá přání vlastním přičiněním. Toto vše je součástí výchovy k nezávislosti.“*

climbing stairs montessori

Rovnako som mala strach, keď chcela zísť schodami dolu. Už poučená z minulosti, som jej tú možnosť ponúkla hneď, ako sa toho dožadovala. Podišla na štyroch k prvému schodu, ale akosi sa nevedela nasmerovať. Postavila sa k schodom bokom (asi už tušila, že čelom dopredu to nepôjde), ale bála sa dať nohu o schod nižšie. Bolo na nej vidieť, ako premýšľa o najSCHODnejšej ceste. Bola to pre ňu príliš ťažká úloha a sama nakoniec pochopila, že je to ešte nad jej schopnosti. Videla, že jej to nejde, tak sa do toho strmhlav nepustila a vypýtala sa radšej na ruky.

„… základem je rozložení zodpovědnosti. Děti západní civilizace skoro nevyužívají svých schopností dávat na sebe pozor ‐ většinu zodpovědnosti za ně přebírají dospělí. Z hlediska kontinua je opakování nadbytečné, dítě tedy ztrácí tolik zodpovědnosti za sebe sama, kolik převezmou ostatní. Tak dochází k oslabení účinnosti tohoto mechanismu sebezáchovy.“◊

Skúsili sme to potom opäť po nejakom čase, keďže lezenie hore jej už nerobilo žiadne problémy. Aj smerom dolu už bola odvážnejšia, pohyby boli sebaistejšie. Ukázali sme jej, ako má prekladať nohy a ruky a opatrne schádzala schod za schodom, až jedného dňa zišla dolu sama celé schody.

Touto skúsenosťou som sa naučila svojmu dieťaťu viac dôverovať. Myslím, že nás to ešte viac spojilo, pretože som jej dala najavo, že verím v jej schopnosti a som jej nápomocná, keď to potrebuje. Okrem toho ma to aj dosť odbremenilo, pretože vynášať po schodoch hore každý deň niekoľkokrát 9 kilové závažie, mi už dávalo zabrať …

Zdroje:

voľný preklad z knihy Montessori From the Start (The Child at Home, from Birth to Three), Paula Polk Lillard and Lynn Lillard Jessen

* Objevování dítěte, Marie Montessori

Koncept kontinua, Jean Liedloffová

 Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+ …

Znakujeme

    So znakovaním sme začali približne v 8. mesiaci. Hľadala som informácie o znakovaní prevažne na internete. Veľmi dobrá zahraničná stránka, ku ktorej sa stále vraciam, je Baby Sign Languageznaky. Dá sa tu nájsť slovník so základnými pojmami, ale aj kartičky so znakmi, ktoré som vytlačila a oblepila nimi zboku celú chladničku 🙂 Je dobré to mať na očiach a najmä zo začiatku si pripomínať jednotlivé znaky.

Stránka Baby Sign Language je prehľadná a páči sa mi najmä preto, že každý znak sa dá pozrieť na videu. Pri detskom znakovaní však platí, že dieťa alebo rodič si môže zvoliť na konkrétne slovo svoj vlastný znak, ak je pre nich prijateľnejší. Neplánovala som kupovať program znakovania na DVD-čkach, no keďže ich mala moja veľmi dobrá kamarátka, tak nám ich požičala. Ale Adelke sa to veľmi nepozdávalo a keďže videá sú dlhé, obsedela najviac 5 minút (čomu som koniec koncov rada, keďže ju neučíme pozerať telku).Svetielko

    Začali sme so slovami pes, mačka, otec, záchod, piť a postupne sme pridávali knihakúpať, spať, jesť, ešte, svetlo. Pekné video so základnými znakmi je TU. Neskôr som zaradila do znakovania jednotlivé časti oblečenia – ponožky, nohavice, tričko, čiapka… Slová volím podľa toho, čo reálne a často počas dňa používame. Odporúčam do znakovania zapojiť čo najviac rodinných príslušníkov. U nás to väčšinou ťahám sama, pretože manžel väčšinou nie je doma alebo znakovať zabúda.

Zásady, ktoré dodržiavame pri znakovaní:

1. Znaky zaraďujeme podľa toho, čo Adelku momentálne zaujíma, prípadne podľa činností, ktoré doma často vykonávame (jesť, piť, kúpať sa…).

2. Kľúčom k úspechu je neustále opakovanie znakov každý deň a v rôznych situáciách. Tak dieťa najlepšie pochopí, že napr. lopta nie je iba tá žltá loptička na poličke vľavo, ale že lopta môže mať veľa rôznych podôb.

3. Znakujeme pred tým, ako slovo vyslovíme, počas hovorenia a aj potom.

4. Ak k Adelke hovoríme celou vetou, znakované slovo sa snažíme hlasom zdôrazniť, aby sme ho odlíšili od ostatných.

5. Treba mať veľa trpezlivosti, kým dieťa znak začne samo ukazovať. Nenútime ju, aby odznakovala naspäť. Snažíme sa, aby to hlavne bola zábava.

   Adelka začala po 2 mesiacoch ukazovať prvý znak – pes. Ukazuje sa jednoducho potľapkaním rukou po boku, ako keď voláme psa k sebe. dogPsa som jej ukazovala vždy v knižke, na prechádzke a vyhľadávala som s ním častý kontakt u známych, prípadne s prívetivými okoloidúcimi. Dnes aj keď sme doma a vonku zašteká pes, automaticky hovorí „havo“ a znakuje psa aj niekoľko minút. Je to veľmi milé pozorovať, ako dieťa dokola opakuje, keď sa niečo nové naučí. Keď Adelka ukázala svoj prvý znak, potešila som sa, že to začína prinášať ovocie. Pri ostatných znakoch vidím, že mi rozumie, no ešte to nevie napodobniť. Očakávala som, že bude jednotlivé znaky používať približne v takej postuponosti, v akej som  ich ju učila. No to vôbec nie je pravidlo – znak pre mačku ju učím od samého začiatku a stále ho neukazuje, aj napriek tomu, že mi rozumie. Naopak sliepku som ju začala učiť iba pred pár dňami a už ju vie ukázať. Je to veľmi ovplyvnené tým, čo ju baví a zaujíma. Keďže sliepky máme doma, teší sa, keď ich vidí a tak ich chodíme pozerať každý deň. Niektoré nové znaky, ktoré začne používať, sa len matne podobajú tomu, čo ju učím znakovať. Niekedy musím mať veľa fantázie, aby som prišla na to, čo mi chce vlastne ukázať. Napríklad niekedy rovnako ukazuje znak pre pápá (na obr. vľavo) a svetlo (na obr. vpravo). Rozlišujem to iba podľa situácie. Ale postupne na jej gestách vidieť, ako sa zdokonaľujú.Bye bye vs. light

    Je to skvelý pocit vedieť, na čo dieťa myslí, keďže to vie zaznakovať. Cítim, že sme si jedna druhej bližšie a znakovanie nás ešte viac spája. Momentálne dokola opakuje 4 znaky:  

Niekedy sa stáva, že ukazuje sliepku a hovorí „havo“. Vtedy jej iba zopakujem slovo „havo“ a ukážem správny znak. Niekedy mám pocit, že znakuje jedno cez druhé, len aby so mnou komunikovala. Od znakovania si sľubujem, že mi raz bude vedieť zaznakovať aj užitočné veci, ako napr. že ju niečo bolí, že chce piť, jesť, hrať sa… Na druhej strane si už teraz musím dávať pozor na jazyk a nehovoriť znakované slová hocikedy. Pretože akonáhle poviem „havo“, Adelka ho hľadá a očakáva, že sa zjaví. Naposledy som v konverzácii s mužom povedala „čo ti pipi?“ a Adelka začala znakovať sliepky – po domácky pipky 🙂

Pipky

Článok určite niekedy ešte doplním, v závislosti na tom, ako budeme v znakovaní napredovať… Znakujete aj vy? Máte vlastné znaky? Aký najzaujímavejší znak ste dieťa naučili? Komentujte pod článkom 🙂

  Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+ …

Pretočenie na bruško

    Keď mala Adleka 4,5 mesiaca, prvýkrát sa pretočila na bruško. Bolo presne 14.4.2014, zvláštny dátum s troma štvorkami. Veľmi som sa tomu potešila, najmä keď to bolo v čase problémov s papaním. Ale o tom napíšem možno neskôr.

    Prvé náznaky na pretočenie na bruško sa objavili už niekedy okolo 3. mesiaca. Najskôr sa do strany iba načahovala ručičkou. Keď sme jej nainštalovali zrkadlo, bola motivovaná zapojiť postupne aj telíčko a začala prekladať nohu cez nohu. Neskôr dvihla aj zadoček a už chýbal iba kúsok. Pamätám si, ako sa približne v 2 mesiacoch, v noci keď hľadala prsník, pretočila na bruško. Vtedy som dúfala, že to dokáže nielen v polospánku, ale aj počas dňa. Samozrejme, bolo by to ešte priskoro. Tak sme iba skonštatovali, že hlad je mocný čarodej 🙂fotka 1fotka 2fotka 3fotka 4fotka 5

    Dneska sa pretáča na bruško pri každej príležitosti (vie to ale iba do ľavej strany 🙂 ), dokonca aj keď sa v noci na chvíľku prebudí. Niekedy tak aj ďalej zaspí. V tejto polohe už začína dvíhať zadoček a priťahuje kolená k brušku. Som zvedavá, čo bude nasledovať ďalej …

Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+ …