Naša príprava na súrodenca

    Áno, čakáme druhé dieťatko 🙂 Nechávali sme si to trošku dlhšie pre seba. Bolo to plánované rozhodnutie a Adelka sa už súrodenca nevie dočkať. Prežíva to veľmi pekne, na veľa vecí sa ma pýta a odpovedáme aj na otázky, ako sa bábätko dostane von z bruška. Pravdivo, s ohľadom na vek a tak, aby všetko pochopila. Prežívame všetko spolu a je veľmi ohľaduplná aj čo sa môjho bruška týka. Dá sa povedať, že ma chráni – aby ma niekto nebuchol, aby som sa nemusela zbytočne zohýbať… Chápe, že v brušku je živý tvor, ktorého má možnosť aj cítiť, ako kope alebo ako sa natriasa od štikavky. Rada počúva tlkot jeho srdiečka stetoskopom 🙂 Robíme všetko spolu, vyberali sme spoločne meno, chystáme oblečenie pre bábätko, pripravujeme spoločne izbičku, vyrábame mobily… zapája sa do bežných činností, ktoré s príchodom bábätka súvisia.Často chodí do súrodeneckej izby a niečo si tam robí. Rozprávame sa o tom, ako bábätko v brušku rastie, aké je veľké, čo už vie, že už všetko počuje, že už vie otvárať oči… Čítame si knižku Budem mať malého súrodenca, ktorá jej všetko, čo robíme doma, iba potvrdzuje. Na túto tému ešte odporúčam o niečo stručnejšiu knižku Terka a bábätko.Dni mi plynú akosi rýchlejšie. Musela som trochu spomaliť. Som menej aktívna na FB, čo mi dúfam prepáčite. Ale cítim, že nastal čas sa viac naladiť na seba a na bábätko, viac vnímať potreby svojho tela a pripraviť sa na pôrod.

Majte zatiaľ príjemné posledné letné dni 😉

6 Montessori princípov, ktoré som si vzala za svoje…

     Tieto dni trošku bilancujem, pretože ukončujem svoj 2-ročný Montessori kurz pre deti 3-6 rokov. Uvažujem, čo všetko som sa naučila a že spolu s kurzom 0-3 r. to boli tie najlepšie investované peniaze do svojich detí. Vlastne od začiatku, ako som sa k Montessori dostala, sa Montessori stávalo súčasťou mňa, našej domácnosti a nášho životného štýlu. Sama pre seba som si odniesla veľmi veľa. Nielen, čo sa týka práce s Montessori pomôckami, ale aj čo sa týka prístupu. A tak by som sa dnes chcela s vami podeliť o 6 Montessori friendly princípov, ktoré doma bežne a asi najčastejšie využívam:

1. Jedenkrát vidieť je viac ako stokrát počuť

    Všetko, čo robíme prvýkrát, Adelke najskôr ukážem. My dospelí toto voči deťom často podceňujeme. V domnení, že sú to samozrejmé veci, očakávame, že dieťa bude čítať naše myšlienky.  Potom vznikajú zbytočné nedorozumenia a dieťa sa môže cítiť neschopné, keď to neurobilo podľa našich predstáv. Ukážka je preto vždy veľmi dôležitá. A nemenej dôležité je aj to, AKO to dieťaťu ukážeme. Najlepší spôsob, ktorý mne funguje je, že si celú činnosť v hlave prejdem, rozdelím na menšie časti a potom to pomaly v týchto jasných krokoch ukážem.

2. Hovoriť málo, ale k veci

     Poznáte to – dieťa príde za vami a opýta sa „Načo je toto?“. A vy hneď ako zacítite vzdelávaciu príležitosť, to na neho spustíte 😀 Rozoberiete to posledného detailu, len aby ste preboha na niečo dôležité nezabudli 🙂 U nás je na toto špecialista môj muž. Ale myslí to chudák vždy v dobrom, ja viem 😉 Niekedy cítim, že už pre mňa je to veľa informácií naraz a nie ešte pre Adelku. A preto šetrime slovami. Niekedy netreba ani hovoriť nič. Stačí ukázať, naznačiť a dieťa na to možno príde aj samé. V Montessori tomu hovoríme „redukcia reči“. Z jednej výstižnej vety si dieťa zapamätá učite viac ako z celej prednášky.

3. Nemať na všetko odpoveď

     Nadväzuje na predchádzajúci bod. Hoci to niekedy dobre padne, byť ten starší, múdrejší a skúsenejší, nepripravujme deti o to, aby rozmýšľali a prichádzali na veci samé. Nechajme ich robiť ich vlastné objavy. Mne sa osvedčilo odpovedať otázkou „Čo myslíš?“. Čiže napríklad na otázku, či je krava bylinožravec, neodpovedám „áno“, ale „čo myslíš?“. Väčšinou to u nás vedie k diskusii, premýšľaniu a hľadaniu ďalších súvislostí, ku ktorým by sme sa inak nedostali.

4. Nerobiť za dieťa to, čo už vie samé

    Od malička učíme Adelku väčšej a väčšej samostatnosti, čo zároveň podporuje jej nezávislosť. Deti prechádzajú obdobím „ja sám/sama“, kedy sa prejavuje snáď najviac, že chcú byť ako my dospelí. Toto treba naplno využiť 😉 Niekedy aj u nás bývajú chvíľky, kedy Adelka chce, aby som jej naliala vodu, obula topánku a pod.. Vtedy viem, že buď sa jej práve nechce alebo to potrebuje odomňa ako určitý prejav uistenia, lásky.

5. Pripravované prostredie

Áno, dobre čítate. Tak som ho nazvala. V domácom prostredí sa nedá priestor zariadiť vždy úplne ideálne a pripravené prostredie nemusí byť od začiatku dokonalé. Akokoľvek sa teda snažíme, aby prostredie bolo dokonalé pre dané obdobie, nemusí to tak vyjsť. Samozrejme, čím máme viac informácií o vývinových potrebách dieťaťa, tým je pravdepodobnejšie, že sa trafíme do jeho potrieb a senzitívnych období. No stáva sa, že zrazu zistíme, že dieťa potrebuje niečo celkom iné, ako sme mu pripravili. A tak aj my doma sme neustále od malička nasledovali Adelkine potreby a pripravovali pripravené prostredie. Iba ona nám najlepšie vždy ukázala, čo potrebuje. Tomu sa veci doma prispôsobovali (a ešte aj prispôsobujú), a preto som prostredie nazvala pripravovaným, lebo je to proces, ako dieťa rastie a vyvíja sa. Najlepším vodítkom je, keď si všímame, s čím potrebuje dieťa doma pomoc od nás. Ak nevie vysadnúť na WC, dáme mu stupienok, ak sa potrebuje vyhrať s vodou, pripravíme mu vhodné aktivity, ak si dieťa pýta od nás vodu, zabezpečíme mu prístup k vode a pohárikom…. V Montessori sa riadime heslom „Pomôž mi, aby som to dokázal sám“, a tak vtedy je dobré odstrániť prekážky, alebo urobiť určité opatrenia, aby to dieťa zvládlo samé.

6. Nerušiť, prosím

Pokiaľ je Adelka sústredená, neruším ju. Odvykla som si ju aj okrikovať, ak som počula z izby ticho, aby som ju  náhodou pri niečom nevyrušila. Vtedy radšej potichu pricupitám k izbe a nakuknem, čo zaujímavé sa tam deje. Sústredenie, najmä to hlboké, kedy dieťa nevníma nič iné iba svoju prácu (vyskytuje sa menej často), je vzácne a dejú sa pri ňom v mozgu úžasné veci. Vznikajú nové spojenia, dozrievajú a triedia sa doteraz získané vedomosti. V Montessori sa práve prostredníctvom najmä hlbokého sústredenia dosahuje u detí tzv. normalizácia. Po vystúpení zo stavu koncentrácie bývajú deti spokojné, oddýchnuté, lepšie spolupracujú, sú priateľské, majú chuť robiť niečo ďalšie zmysluplné… a tých benefitov by sa našlo veľa. Na záver budem citovať Mariu Montessori:

„Přechod do normálního stavu nastává pouze při soustředěné práci. Toho dosáhneme tím, že poskytneme dítěti motivy k činnosti, které jsou tak dobře přizpusobené dětské psychice, že podnítí její hluboký zájem. Úspěch je závislý na používání předmětú, které slouží jasnému účelu. Pokud tyto předměty nutí dítě pracovat pečlivě a přesně, výsledky se dostaví v podobě duševní vyrovnanosti a dokonalé koordinaci pohybu. Využití účinku soustředění odpovídá závěrum podloženým vědeckým pozorováním. Jakmile se u dětí objeví soustředěnost, jeho spontánní činnost je uvolněna a cesta k nápravě duševních poruch je nastoupena. Tím nejzásadnějším aspektem nabízené činnosti je její schopnost vzbudit takový zájem, který by dítě beze zbytku upoutal.“

Maria Montessori, Absorbující mysl

 

Čas spomienok

       Koniec roka je čas, kedy väčšina ľudí bilancuje a dáva si novoročné predsavzatia. My si predsavzatia nedávame, ale radi si spomenieme na to pekné, čo sme v predošlom roku zažili. Predovšetkým sa zameriavame na všetko pozitívne a ak aj boli ťažké chvíle, z ktorých sme si už vzali ponaučenie, nevŕtame sa v nich a ideme jednoducho ďalej.

A keďže dobrom sa dobro násobí, pekné priťahuje ešte krajšie, chcem vám povedať jednoduchý spôsob, ako sa lepšie sústrediť na to pekné vo vašom živote. My sme si urobili pohár spomienok.

Ide o to, zbierať si počas roka pekné spomienky. Či už do krabičky si budete odkladať na pamiatku predmety, ktoré vám pripomenú vaše úsmevné zážitky a chvíle, alebo si ich môžete zapisovať na malé papieriky a odkladať do nejakej nádoby, napríklad do pohára. Na pintereste nájdete veľa nápadov, ako si „odkladať spomienky“. Ja som náš pohár spomienok neodfotila, pretože sviatky trávime mimo domov a ani som nevedela o čom a či vôbec budem cez sviatky niečo na blog písať. Tu je však zopár pekných pohárov, podobných tomu nášmu:

Zdroj foto: pinterest

Potom na Nový rok alebo na Silvestra si urobte pohodu doma s rodinou, s partnerom alebo sami so sebou a vráťte sa v čase. Čítajte si lístočky a pospomínajte na pekné zážitky, smejte sa a  cíťte vďačnosť za všetko krásne, čo vám život priniesol.

Keď si začnete spomienky odkladať, môžete do toho zapojiť aj deti. Nech si aj ony  vytvoria svoj pohár a buď budete zážitky zapisovať za ne (ak ešte nevedia písať, môžu si odkladať aj spomienkové predmety) alebo si ich budú písať samé. Čím skôr sa naučia zameriavať pozornosť na to dobré, tým lepšie.

My si naše spomienky ešte len budeme čítať, lebo sviatky trávime na cestách s rodinou. Vám všetkým prajem d nového roka krásne chvíle s vašimi najbližšími, ale aj s tými „okoloidúcimi“. Aby sme si boli všetci bližší, užívali si prítomné okamihy a viac sa tešili z maličkostí.

Lenka

 

 

Keď dieťa neposlúcha …

„V skutočnosti je úplne bezpredmetné, ak sa snažíme dosiahnuť a udržať disciplínu striktnými príkazmi, či naopak – naliehavými prosbami. Spočiatku snáď môžu tieto metódy vyvolať zdanie, že sú účinné, ale pri bližšom skúmaní táto ilúzia skutočnej disciplíny mizne.“

„Prvé záblesky disciplíny sa prejavujú pri konkrétnej činnosti. V určitom okamihu je dieťa určitou činnosťou úplne zaujaté. Ihneď to poznáme na výraze jeho tváre, vďaka sústredeniu a aj vytrvalosti, s ktorou sa venuje tento činnosti.“

„Disciplína sa dosahuje vtedy, ak sa dieťa SPONTÁNNE zaoberá nejakou činnosťou. Vykonávanie určitej činnosti sa nedá deťom prikazovať. Musí to byť taká činnosť, ktorú si dieťa vnútorne praje vykonávať. Alebo ku ktorej má prirodzené sklony, prípadne k nej postupne smeruje. Takéto činnosti dávajú ľudskému životu systém a poriadok a otvárajú mu cestu nekonečným možnostiam rastu.“

„ČINNOSŤ sa tak stáva prostriedkom k dosiahnutiu rozvoja samého seba.“

„Pomocou motorických cvičení prehlbuje dieťa svoju schopnosť porozumieť sámému sebe, uvedomuje si seba a svoje okolie. Správnou koordináciou činností zdokonaľuje celú svoju bytosť.“

„Malé deti radi vykonávajú zámerne a pomaly zložité úkony, ako obliekať a vyzliekať sa, upratovať izbu, prestierať stôl, jesť a pod.. A my dospelí, keď vidíme, ako sa dieťa namáha a „stráca čas“ s niečím, čo my máme za chvíľku a bez sebamenšej námahy hotové, to radšej urobíme za ne. Sme stále ovládaní predsudkom, že zmyslom detskej činnosti je navonok dokončiť  nejakú činnosť. Preto dieťa obliekame, umývame, berieme mu z rúk predmety, ktoré horlivo chytá a chce s nimi manipulovať. Nalievame mu polievku, kŕmime ho a upratujeme po ňom stôl. A potom, čo mu takto posluhujeme, nezriedka ho považujeme za hlúpe a neschopné, čo sa bežne stáva u osôb, ktoré, hoci obmedzujú rozvoj osobnosti druhého, sú presvedčené o tom, že mu poskytujú pomoc a ochranu. Často považujeme dieťa za málo vytrvalé alebo zlé, pretože my sami nemáme dostatok trpezlivosti… Tieto negatívne ladené postoje na dieťa ťaživo doliehajú a ZRAŇUJÚ jeho krehkú a jemnú DUŠU.“

 „A ako statočný človek bojuje o svoje právo na život, tak aj dieťa sa vzpiera a búri proti každému, kto potláča hlas prírody v ňom. Svoj nesúhlas dáva najavo agresivitou, hnevom, krikom a slzami. Ale tomu, kto dieťaťu nerozumie, napriek tomu, že je presvedčený, že mu pomáha, sa potom dieťa javí ako rebel…“

„Akonáhle si dieťa nejakú činnosť osvojí, so záujmom ju opakuje. Opakuje ju nekonečne veľakrát so zrejmým uspokojením a tým rozvíja svoje duševné schopnosti. Vyvíjame sa tým, že opakujeme, čo sme sa naučili, nie tým, že niečo nové pochopíme. OPAKOVANÍM, nie učením nového sa rozvíja život každého jedinca. Ked dieťa dospeje do štádia, kedy opakuje svoj výkon alebo aktivitu, začína vnútorne rásť a to sa prejavuje navonok v jeho disciplíne. Opakovanie však musí byť odozvou na jeho potrebu.“

„Poslušnosť teda potrebuje vycvičiť nielen intelekt a rozum, ale tiež VôĽU. Trpezlivým OPAKOVANÍM  aktivít potom precvičuje svoju vôľu.“

Zdroj: Objevování dítěte, Maria Montessori