Ja sama …

    Adelka prechádza už dlhšiu dobu obdobím, že chce všetko robiť sama. Dlho to bolo iba také rekreačné a dal sa s tým prežiť deň bez kriku a scén. Dnes hovorí „ja sama“ asi po každej druhej vete a jej nálada sa mení nepredvídateľne ako aprílové počasie. O to horšie to je, že nie vždy sa jej dá vyhovieť. Často sa cítim, akoby som chodila po tenkom ľade a už iba čakám, kedy opäť vybuchne, že chcela niečo urobiť sama, čo som práve urobila ja. A to aj napriek tomu, že jej dávame veľa priestoru na sebarealizáciu. Viem, že toto obdobie sa spája s obdobím vzdoru, uvedomovania si vlastnej osobnosti, testovania hraníc a aj našej trpezlivosti. Nie vždy zvládam tieto situácie tak, ako by som chcela, ale aj ja som iba „mama in progress“ (mama v štádiu vývoja), ktorá sa učí a najčastejšie zo svojich vlastných chýb.

   Pár dní dozadu som prežila s Adelkou veľmi ťažké chvíľky, vybuchla nielen ona, ale aj ja. Hneď v zápätí mi to bolo veľmi ľúto a prinútilo ma to zamyslieť sa nad tým, čo som mohla urobiť inak. Pomohlo mi to utriediť si v hlave taktiky, ktoré viem, že na ňu platia, keď vzdoruje alebo chce niečo urobiť sama. Snáď pomôžu aj vám.

1. Možnosti na výber – základným pravidlom je, dať na výber z dvoch možností. Pokiaľ si môže vybrať a urobiť vlastné rozhodnutie, dáva jej to pocit, že má veci pod kontrolou. Najčastie jej dávam na výber v nasledovných situáciách: „Ideš na nočník sama, alebo pôjdem s tebou?“ „Oblečieš si nohavice sama, alebo ti ich oblečiem ja?“ „Pôjdeš si sadnúť za stôl sama, alebo ja ťa posadím na stoličku?“ Väčšinou si vyberie možnosť, že to urobí sama. No aj tak nie vždy to ide aj urobiť. Manžel to preto začal spájať s odrátavaním, klasické „rátam do tri a keď to neurobíš sama, urobím to ja“ a napodiv to zatiaľ kúzelne funguje.

2. Začať skôr – toto pravidlo nadväzuje na predchádzajúce a u nás sa väčšinou týka obliekania. Adelka je už v období, kedy si chce sama vyberať, čo si oblečie. Nemáme doma pre ňu zvlášť skriňu, kde by viseli 2 kusy oblečenia, ktoré by som jej tam vopred nachystala. Vyberiem jej  teda zo skrine 2 kusy oblečenia a medzi nimi sa môže rozhodnúť, čo si oblečie. Často Adelka však nie je spokojná s tým, čo jej ponúknem a dožaduje sa iného oblečenia. V procese výberu viackrát prehodnotí svoje rozhodnutie, čo si oblečie a kým jej odargumentujem, že „v tomto by ti bola zima/teplo“, prejde nejaká tá minúta. Niekedy to zaberie  5-10 minút, čo je v celku dosť, pokiaľ sa niekam zrovna ponáhľame. Preto začíname o 15 minút skôr ako zvyčajne. Ak potrebujeme byť niekde ráno načas, je dobré tento výber oblečenia urobiť ešte večer vopred. Predídem tak časovému stresu a Adelka sa môže kompletne sama obliecť.

3. Pomoc – keď vidím, že sa Adelke niečo nedarí, ponúkam jej svoju pomoc. Typické je, že všetko chce zvládnuť sama. A vlastne prečo by aj nie, keď chce kopírovať nás dospelých, ktorí sme tak dokonalo sebestační. Uvedomila som si, že ma málokedy vidí žiadať niekoho o pomoc. A tak sa snažím viac žiadať o pomoc napríklad manžela alebo ju samotnú. Aby pochopila, že pomoc nerovná sa menejcennosť alebo neschopnosť.

4. Čo áno a čo nie – snažím sa zameriavať poznosť na to, aby som Adelke hovorila, čo má robiť namiesto toho, čo urobiť nemá. Čiže pozitívne formulovanie. V období vzdoru sa sťažujeme, že deti všetko odmietajú a stále hovoria NIE. Ale od koho sa to naučili a stále to doma počujú? Zasa len od nás. Keď sme boli minule s Adelkou na preliezkach som si uvedomila, koľko zákazov vychŕlime na svoje deti. Jednu mamičku s dvoma chlapcami vo veku asi 4 a 7 rokov sa jednoducho nedalo prehliadnuť a nepočúvať – nelez tam, nešmýkaj sa po bruchu, neváľaj sa po zemi, neber schody po dva… Treba selektovať, ktoré zákazy sú naozaj opodstatnené. Ľahko to zistíte tak, že si položíte otázku, čo najhoršie sa môže stať a vyhodnotiť, či ste tento najhorší scenár ochotní akceptovať. Zákazy preformulujte na kladné vety a zapojte možno aj trochu fantázie: šmýkaj sa po zadku a vyskúšaj, ako ďaleko pri zošmyknutí doskočíš…

5. Jasne a jednoducho – vysvetľovať dieťaťu jasne a jednoducho býva niekedy veľmi ťažké. Stalo sa mi už párkrát, že som sa sama do toho zamotala. Je to však iba otázka cviku, trénujem každučký deň.

6. Prispôsobiť prostredie – ak chce dieťa všetko robiť samé, najlepšou cestou je vytvoriť mu na to podmienky. Dať mu k dispozícii učiacu vežu ku kuchynskej linke, aby si samé mohlo pripravovať jedlo, schodíky k umývadlu, aby si samé moholo pustiť vodu a umyť ruky, vodu na pitie na dosah, oblečenie s voľným pásom bez zbytočných patentov, ktoré sťažujú obliekanie, topánky so suchým zipsom namiesto šnúrok, naučiť dieťa fintu na obliekanie mikiny či bundy

7. Účelne dieťa zapojiť – často, keď niečo robím napríklad v kuchyni, pripravím Adelke veci tak, aby mi mohla pomôcť. Ešte pred tým, ako mi stihne zakričať „ja sama“ (ak to stihnem 😉 ), ju vyzvem, či mi chce pomôcť a väčšinou aj chce. Vo veľa prípadoch to skončí tak, že si činnosť vyskúša, akoby si overí, že to dokáže sama a po pár minútach stratí o aktivitu záujem. Týmto sa dá predchádzať zbytočným scénam, že chce niečo urobiť sama.

8. Vopred informovať – zvyknem Adelke dopredu hovoriť, čo bude nasledovať. Stresovo na Adelku pôsobilo, keď som jej po napríklad po skladaní puzzlí povedala, že teraz už ide spať. Preto to už robím tak, že ešte pred ukončením hry jej oznámim, že keď poskladáme puzzle/dočítame príbeh/sa najeme, pôjdeme potom do postele. Má čas sa na to pripraviť. Niekedy sa aj tak rozplače, ale je to čím ďalej menej dramatické. V tomto nám dosť pomáha aj režim, rutina alebo nejaký sled činností, ktoré už vie, že po sebe nasledujú.

9. V dobrej nálade – zložitejšie veci vysvetľujem Adelke, keď je v dobrej nálade. A to je väčšinou vždy po zobudení.

10. Zmeniť to na zábavu – v momentoch, keď sa už-už schyľuje k výbuchu zlosti, že sa Adelke čosi nepodarilo samej, niekedy celú siutáciu obrátim na srandu. Neberie neúspech potom tak tragicky a odvediem aspoň jej pozornosť. Niekedy sa napríklad zamotá pri obliekaní do trička. Vtedy zvyknem zažartovať „kde sa Adelka schovala“? kde si?“. A hneď je situácia zažehnaná.

Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+…

Ako vyzerajú čísielká

    Adelku začali zaujímať čísla. Prvý kontakt s číslami mala asi v knižke o Krtkovi. Veľmi rada ju listuje, čítam jej najmä tie chytľavé rýmy. Necháva si odomňa dokola spočítať všetkých 7 žabiek, 8 rybiek atď..Krtko a cisla

No a potom som jej kúpila knižku Ako vyzerajú čísielká a tá ju nakopla úplne.ako vyzeraju cisielka V knižke sú dolu v rožku znázornené čísla aj na prstoch na rukách. Tie sa Adelka od prvého čítania tejto knižky úplne spontánne pokúšala napodobniť, čo ma veľmi prekvapilo. Ja som počty na prstoch automaticky prehliadala a brala som to len ako bonus pre nepočujúce deti. Vôbec by mi nenapadlo, že to môže dieťa takto motivovať k spoznávaniu čísel. Ako som sa dočítala, počítanie na prstoch je pre deti veľmi užitočné, pretože deti chápu každé číslo ako samostatný prvok. Pochopiť, že pridaním ďalšej jednotky k celku sa vytvorí nový celok, presahuje v istom veku ich možnosti chápania. A práve ruka im môže tento celok dobre znázorniť.

„Väčšina počíta tak, že naspamäť recituje čísla v ich poradí, ale nevie si predstaviť, koľko jednotiek obsahuje konkrétne číslo. Počítanie na prstoch rúk alebo nôh je pre dieťa veľmi užitočné, pretože ich môže vnímať ako nemenný celok, vždy spojený s určitým množstvom. Vie, že má dve ruky a dve nohy. Máloktoré dieťa vie s istotou spočítať prsty na ruke. Aj keď sa mu to darí, stále je pre neho ťažké pochopiť, prečo jeden prst je jedna a iný prst je dva a ďalší zase štyri a päť, keď je prst ako prst. “ *

Ďalšia pútavá knižka o číslach, ktorú máme doma, je Veselé počítanie.Vesele pocitaniePochopila som, že je na čase zoznámiť sa číslami aj inak ako v knižkách. Popri čítaní som Adelke vyrobila číselnú priraďovačku. Každému číslu som dala inú farbu podľa Montessori perlového materiálu. Jednotku červenú, dvojku zelenú, trojku ružovú atď.. priradovanie cisiel kartickyMyslím si, že fixovanie farieb ku konkrétnemu číslu, môže uľahčiť pomenovávanie jednotlivých čislic. Úplne ideálne by bolo, keby sa vám podarí číslo vytlačiť farebné z oboch strán. Keď ich naopak necháte farebné iba z jednej strany, môže byť farebná strana práve vodítkom, že číslo má dieťa správne orientované. Predloha kartičiek s číslami na stiahnutie.

Na podobnom princípe sa dá zoznamovať s číslami pomocou puzzle s číslami. Tu ide pri priraďovaní už o väčšiu presnosť a tréning jemnej motoriky. Pokiaľ ich chcete mať farebné, na pomaľovanie postačia obyčajné fixky alebo aj pastelky.puzzle cisla

No a čísielká sa dajú aj „vyšívať“. Máme sadu prevliekacích čísiel od 0 do 9. Keď má Adelka momentálne na to náladu, učím ju vyšívať tak, aby prevliekala dierku za dierkou. Inak si vyšíva hociako podľa seba. Je celkom výzva v jednej ruke držať doštičku a v druhej ihlu.cisla prevliekanieZačali sme sa hrať aj s Montessori perlovými schodamiV poslednej dobe Adelku zaujímajú práve drobné predmety, tak som si myslela, že by ju práve toto mohlo zaujať. Nemýlila som sa. Prvotný záujem neutíchol ani po troch dňoch, kedy za mnou neustále chodila, že chce počítať korálky. Je to veľmi dômyselná Montessori pomôcka a sme ňou obidve fascinované.perlove schody

Dá sa s korálkami pekne vyhrať na veľa spôsobov. Ale o tom napíšem bližšie nabudúce. My ich priraďujeme napríklad aj k obrázkom koráliek s číslami alebo na trojuholník. priradovanie perlove schody (2)Adelka ich priradila bez chybičky a to práve vďaka farbám, ktoré boli jej vodítkom. Pri tejto hre pracuje aj podvedomie, ktoré si všíma, aká farba sa s ktorým číslom spája. Predloha na priraďovanie perlových schodov na stiahnutie.

ciselne dosticky s kolikmiĎalšou skvelou pomôckou sú doštičky s číslami a dierkami, do ktorých sa strkajú kolíky. Každá doštička má presne toľko dierok, koľko je na nej napísané. Dieťa sa učí spájať číslicu s množstvom zastrkovaním kolíkov, ale aj vizuálne podľa rozmiestnenia dierok. Veľkou výhodou tejto pomôcky je automatická kontrola chyby. Som rada, že som k týmto číslam zaradila aj nulu. Deti vraj majú problém pochopiť, že nula je nič. Adelka stále s touto doštičkou chodí za ocinom a chce, aby na ňu „napílil“ dierky 😀

Aj keď v tomto veku u Adelky nejde ešte o počty, myslím si, že je to skvelý odrazový mostík. Pretože všetky tieto pomôcky a ich spôsoby použitia ukazujú dieťaťu čísla trošku inak.

* zdroj: M. Montessori – Objevování dítěte

Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+…

Adelkina finta

    Adelka sa už dokáže takmer úplne obliecť sama. Pokorila už aj ponožky, no pančušky ešte nerozlúskla. Stále jej oblečenie chystám v správnom smere na zem a potom si už poradí sama. Nerozlišuje však ešte, kde je predná a kde zadná strana oblečenia, takže často máva napríklad vrecká smerom dozadu. Neopravujem ju. Sama väčšinou zistí, že sa jej nedajú ruky strčiť do vreciek a vtedy si príde po pomoc. Až potom príde na rad vysvetľovanie.

Keď sa naučila obúvať ponožky, dokola si ich dávala hore a dolu. Ponožky postupne povyťahovala všetky zo šuflíka a priebežne si ich počas dňa vymieňala 🙂 My dospelí sme len krútili hlavou, čo ju na tom tak baví. Asi tá primeraná výzva, ktorú keď zvládne, dodáva jej pocit sebavedomia.

Nedávno som ju naučila fintu, ako si sama oblečie bundu alebo mikinu na zapínanie. Od vtedy chce vždy „spraviť fintu“ a tá radosť je na nezaplatenie 🙂obliekanie 2 rocne dieta

Je to rýchly a hlavne zábavný spôsob, ako si dieťa samé môže obliecť bundu:

  1. Položíte bundu na zem vnútornou stranou hore a dieťa sa postaví k tej časti bundy, kde býva hlava.
  2. Najlepšie je, keď si dieťa kvokne a potom strčí obe ruky do rukávov. Nemusí si rukávy obliecť úplne, stačí mať ruky iba po zápästie v rukávoch.
  3. Postupne sa postaví a švihom rúk dozadu nahor prehodí bundu za chrbát.
  4. Potom už iba pretiahne ruky rukávmi a je hotovo 🙂

Pre lepšiu predstavu si pozrite aj video:

https://youtu.be/Go6TcBUfH30

Prajem šikovné rúčky pri trénovaní 🙂

 

Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+…

Bod záujmu

   Aj vy  máte niekedy pocit, že vaše dieťa nič nebaví? Dali ste mu na poličku rôzne nové aktivity a stále si nič z toho nevybralo? Kúpili ste novú pomôcku s nádejou, že toto bude to, čo ho zaujme? S Adelkou to máme niekedy doma podobne. Skúšam rôzne veci, obmieňam hračky a potom zistím, že ju baví niečo celkom obyčajné. Trochu som na túto tému googlila a našla som zaujímavé informácie o tom, čo vás môže naviesť na správny výber aktivít pre dieťa.

Možno ste doteraz boli iba slabým pozorovateľom dieťaťa a nevšímali si jeho „body záujmu“. Maria Montessori si pri svojich pozorovaniach všimla, že keď sa dieťa zapojí do niektorých aktivít praktického života, dokáže byť do nich úplne ponorené, a to bez ohľadu na to, čo sa deje okolo. Každá aktivita praktického života má najmenej jeden bod záujmu. Je to určitá vlastnosť alebo moment, ktorý dieťa zaujme a núti ho opakovať danú činnosť znova a znova. Môže to byť príjemný zvuk, ako štrganie fazuliek pri presýpaní, alebo niečo príjemné na dotyk ako mydlové bublinky pri umývaní rúk. Môže to byť ale aj nejaká výzva, akou je navlečenie nite do ihly a podobne.IMG_0804

Dieťa nemusí robiť nejakú aktivitu pre tú podstatu, ktorú vidíme my dospelí. Teda nemusí prelievať napríklad vodu z džbánu do džbánu práve kvôli prelievaniu. Môže ho baviť to, že pri tom vodu rozlieva a že ju utrie handričkou. Toto keď odpozorujeme, otvoria sa nám nové možnosti na tie pravé aktivity a ponúkneme dieťaťu napr. utieranie stola po obede, umývanie dlážky a pod.. Iným príkladom môže byť spomínané presýpanie fazuliek. Aj Adelka prešla týmto presýpacím obdobím a často som ju pristihla s rukami zanorenými v miske s fazuľkami. Vtedy som to prehliadala, ale ju jednoducho bavil ten dotyk fazuliek na rukách. Teraz som aj v tejto súvislosti zažila „aha moment“, keď som si uvedomila, prečo deti tak milujú bazén s guličkami. Bavia ich tieto dotykové zážitky, a preto im ich v tom období treba ponúkať viac a v rôznych podobách – misku s ryžou, s múkou, s teplou a studenou vodou alebo napríklad hmatové doštičky či dotykové pexeso.IMG_9719

Deti robia niektoré veci stále dokola, pretože stále chcú zažívať určitý bod záujmu. A s opakovaním prichádza aj sústredenie. Čím viac sú sústredenejšie, tým viac sú (s)pokojnejšie. Vtedy pracujú v prúde, ale o tom už píšem v inom článku.

Tak na úvod začnite s tým, že si budete všímať, čo skutočne zaujme pozornosť vášho dieťaťa. Nech už to bude čokoľvek, doprajte mu, nech si to užije dosýta. Benefit bude na oboch stranách 😉

Veľmi vyýstižne je táto problematika spracovaná aj v tomto zahraničnom článku.

Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+…