Knižky pre deti z reálneho života (5+)

    Na Adelkinej poličke pribudlo veľa nových knižiek. Je to prevažne beletria, lebo proste príbehy zo života, tie ju momentálne bavia 🙂 Väčšina knižiek je zároveň aj náučná, príbehy sú poprepletané množstvom informácií… Ale nepredbiehajme. Takto nejak vyzerá teraz Adelkina knižnica, no chcela by som vám viac napísať o knižkách, ktoré sa nachádzajú na vrchnej poličke.To sú knižky, ktoré by sme mohli nazvať aj Montessori friendly, pretože sú to knižky z reálneho života, s reálnymi ľudskými postavami a príbehmi.

Jedna dôležitá knižka tu na fotke chýba, pretože sme ju iba nedávno požičali z knižnice a zhltli sme ju pred spaním na jeden šup. Je to knižka Môj šťastný život, ktorá hovorí o priateľstve Tiny a Fridy, o uvedomovaní si šťastných, ale aj tých nešťastných chvíľ v živote. Tina prežíva kamarátstvo s Fridou, s ktorou je naozaj šťastná. Všetko sa zmení, keď sa má Frida odsťahovať…Knižka má málo textu a je naozajstným pohladením duše. Vrelo odporúčam.Knižka o Lassie je asi všetkým dobre známa. Nie je to veselý príbeh, hoci končí šťastne, ale aj takéto knihy treba podľa mňa deťom čítať. Aby si uvedomili, aký môže byť život ťažký, keď nie je čo dať do úst, keď prídeme o to, čo máme radi, keď sa k nám niekto nespráva pekne… Ďalšou knižkou sú Medové príbehy. V Medových príbehoch sa deti dozvedia veľa o včelách z rozprávania starého otca včelára. O tom, ako vzniká med, ako vyzerá život v úli, ako sa starať o včely a aj veľa ďalších zaujímavostí 🙂Z celkom iného súdka je knižka Miltonovo tajemství. Kto pozná Eckharta Tolleho, tak asi tuší, že tu pôjde o tému prítomného okamihu. Milton je chlapec, ktorého v škole šikanuje spolužiak a nevie, ako prekonať strach. Stále musí myslieť na nepríjemnú potýčku s ním.Dedko sa mu snaží pomôcť a vysvetliť, že nemá zmysel sa stále strachovať, rozmýšľať nad tým, čo bolo a čo by sa stalo keby. Niekedy stačí zmeniť svoj postoj, vnímať sa v prítomnom okamihu a veci sa samé vyriešia.Tieto tri knižky o Julinke, Aničke a Terke sú Adelkine mimoriadne obľúbené.

Terku poznáte ako dievčatko z knižiek pre menšie deti. Tu je jej príbeh ako školáčky, ktorá sa s triedou vyberie na školský výlet a zažíva na ňom všelijaké dobrodružstvá. Sú ubytovaní na starobylom hrade, Terka sa zúčastňuje rôznych súťaží, ale zažíva aj strašidelné príhody, keď sa napríklad s kamoškami vyberie v noci s baterkou preskúmať hrad. Páči sa mi aj to, že je zachovaný štýl, akým autorka píše – stručné, krátke a výstižné vety. Kniha síce uvádza informáciu, že je vhodná pre deti 7+, ale určite po nej môžete siahnuť aj s 5-ročnými deťmi.

Keď sme si vypočuli prvýkrát audioknihu Anička a jej kamarátky, vedela som, že nesklame ani ďalšia v sérii kníh o Aničke.

Pri čítaní knižky Anička pri mori máte pocit, že vlastne čítate o svojej dovolenke 🙂 Anička spočiatku na dovolenke smúti za svojím kamošom, ale len do chvíle, kedy spozná jedno dievčatko, s ktorým sa skamaráti. Rada pláva v mori, šnorchluje, okúsi aj nepríjemné stretnutie s medúzou, zažije pravý egyptský trh, výlet na ťavách a loďou, návštevu pyramíd… A vaše deti budú netrpezlivo čakať na ďalšiu a ďalšiu kapitolu 🙂Knižka o Julinke malej zverolekárke je jednou zo série kníh o tomto dievčatku, ktoré má rado zvieratká a chce sa stať zverolekárkou ako jej mama. Ako prvú sme prečítali knižku Stratení psíkovia, ktorá sa začala príbehom, ako zatúlaný psík Hektor zavítal ku dverách Julinkinho domu. Julinka sa o neho riadne postarala, okúpala ho, dala mu najesť, s mamičkou zisťovala podľa čipu, komu patrí… Nakoniec s ním zašli do útulku a spolu s kamoškou hľadali jemu a aj ostatným psíkom z útulku nových majiteľov.Z tejto série sme prečítali ešte knižky Výprava do ZOO, kde Julinka vyhrala v súťaži možnosť byť ošetrovateľkou zvierat zoologickej záhrady a knižku Jasličky na farme, z ktorej sa deti dozvedia, ako sa treba starať o zvieratká a mláďatká na statku. Všetky sú veľmi hodnotné, deti sa veľa naučia, spoznajú bližšie rôzne zvieratká a budú s hlavnou hrdinkou prežívať malé dobrodružstvá.

A teraz trochu lapajstva a srandy, aká sa dá zažiť iba na prázdninách u babky a dedka. Teda v tomto prípade u dedka a nie jedného, dokonca hneď troch – Deduška, Dedočka a Dednožka 🙂Ako napovedá názov, knižka sa začína operáciou Orech, ktorou nazvali spílenie konára orecha. Previsal totiž ku klebetnej susede Uršuli, ponad jej latrínu, v ktorej niekedy presedí hodiny, len aby jej nič, čo sa deje za plotom u susedov, neuniklo. Zasmejete sa aj nad príbehmi ako chalani nasadili do izby sesterniciam myšky alebo ako kúpali vonku vo vani psa Zahraja. Prežijete s nimi dobrodružstvá, ktoré sme kedysi my ako deti zažívali na prázdninách u babky 🙂 Knižka je písaná dosť hovorovo, čo obohatí slovnú zásobu. Niekedy sme si s Adel vysvetľovali, čo tým chcela spisovateľka povedať a niekedy ani nebolo treba, lebo význam vyplýval zo samotného príbehu.

Knižku Arktííída som si nechala na koniec, pretože táto nie je celkom Montessori friendly. No napriek hovoriacim zvieratkám približuje život v krajine snehu a ľadu a Adelka ju má mimoriadne rada, aj keď ja stále celkom prečo 🙂

Hlavnou hrdinkou je Eskimka, ktorú našli zvieratká opustenú v nehostinných podmienkach a povedali si, že ju nenechajú zahynúť a zachránia ju.Spoločne sa o ňu postarali, vymysleli, ako jej poskytnúť potravu, obstarať oblečenie a ďalšie veci, ktoré potrebuje človek na prežitie v Arktíde.Pre mňa osobne nie je táto knižka jednou z TOP knižiek, ale Adelka mi ju nosí stále dokola na prečítanie, takže pre deti isté čaro má 😉

Ak ste sa dočítali až sem, teším sa 🙂 Snažila som sa byť čo najstručnejšia, no predsa len je tých knižiek dosť, keďže my sme takí knihomoľovia. Ak sa rozhodnete nejaké z nich prečítať, dajte vedieť, ako sa páčili vašim deťom. Budem rada 🙂

6 Montessori princípov, ktoré som si vzala za svoje…

     Tieto dni trošku bilancujem, pretože ukončujem svoj 2-ročný Montessori kurz pre deti 3-6 rokov. Uvažujem, čo všetko som sa naučila a že spolu s kurzom 0-3 r. to boli tie najlepšie investované peniaze do svojich detí. Vlastne od začiatku, ako som sa k Montessori dostala, sa Montessori stávalo súčasťou mňa, našej domácnosti a nášho životného štýlu. Sama pre seba som si odniesla veľmi veľa. Nielen, čo sa týka práce s Montessori pomôckami, ale aj čo sa týka prístupu. A tak by som sa dnes chcela s vami podeliť o 6 Montessori friendly princípov, ktoré doma bežne a asi najčastejšie využívam:

1. Jedenkrát vidieť je viac ako stokrát počuť

    Všetko, čo robíme prvýkrát, Adelke najskôr ukážem. My dospelí toto voči deťom často podceňujeme. V domnení, že sú to samozrejmé veci, očakávame, že dieťa bude čítať naše myšlienky.  Potom vznikajú zbytočné nedorozumenia a dieťa sa môže cítiť neschopné, keď to neurobilo podľa našich predstáv. Ukážka je preto vždy veľmi dôležitá. A nemenej dôležité je aj to, AKO to dieťaťu ukážeme. Najlepší spôsob, ktorý mne funguje je, že si celú činnosť v hlave prejdem, rozdelím na menšie časti a potom to pomaly v týchto jasných krokoch ukážem.

2. Hovoriť málo, ale k veci

     Poznáte to – dieťa príde za vami a opýta sa „Načo je toto?“. A vy hneď ako zacítite vzdelávaciu príležitosť, to na neho spustíte 😀 Rozoberiete to posledného detailu, len aby ste preboha na niečo dôležité nezabudli 🙂 U nás je na toto špecialista môj muž. Ale myslí to chudák vždy v dobrom, ja viem 😉 Niekedy cítim, že už pre mňa je to veľa informácií naraz a nie ešte pre Adelku. A preto šetrime slovami. Niekedy netreba ani hovoriť nič. Stačí ukázať, naznačiť a dieťa na to možno príde aj samé. V Montessori tomu hovoríme „redukcia reči“. Z jednej výstižnej vety si dieťa zapamätá učite viac ako z celej prednášky.

3. Nemať na všetko odpoveď

     Nadväzuje na predchádzajúci bod. Hoci to niekedy dobre padne, byť ten starší, múdrejší a skúsenejší, nepripravujme deti o to, aby rozmýšľali a prichádzali na veci samé. Nechajme ich robiť ich vlastné objavy. Mne sa osvedčilo odpovedať otázkou „Čo myslíš?“. Čiže napríklad na otázku, či je krava bylinožravec, neodpovedám „áno“, ale „čo myslíš?“. Väčšinou to u nás vedie k diskusii, premýšľaniu a hľadaniu ďalších súvislostí, ku ktorým by sme sa inak nedostali.

4. Nerobiť za dieťa to, čo už vie samé

    Od malička učíme Adelku väčšej a väčšej samostatnosti, čo zároveň podporuje jej nezávislosť. Deti prechádzajú obdobím „ja sám/sama“, kedy sa prejavuje snáď najviac, že chcú byť ako my dospelí. Toto treba naplno využiť 😉 Niekedy aj u nás bývajú chvíľky, kedy Adelka chce, aby som jej naliala vodu, obula topánku a pod.. Vtedy viem, že buď sa jej práve nechce alebo to potrebuje odomňa ako určitý prejav uistenia, lásky.

5. Pripravované prostredie

Áno, dobre čítate. Tak som ho nazvala. V domácom prostredí sa nedá priestor zariadiť vždy úplne ideálne a pripravené prostredie nemusí byť od začiatku dokonalé. Akokoľvek sa teda snažíme, aby prostredie bolo dokonalé pre dané obdobie, nemusí to tak vyjsť. Samozrejme, čím máme viac informácií o vývinových potrebách dieťaťa, tým je pravdepodobnejšie, že sa trafíme do jeho potrieb a senzitívnych období. No stáva sa, že zrazu zistíme, že dieťa potrebuje niečo celkom iné, ako sme mu pripravili. A tak aj my doma sme neustále od malička nasledovali Adelkine potreby a pripravovali pripravené prostredie. Iba ona nám najlepšie vždy ukázala, čo potrebuje. Tomu sa veci doma prispôsobovali (a ešte aj prispôsobujú), a preto som prostredie nazvala pripravovaným, lebo je to proces, ako dieťa rastie a vyvíja sa. Najlepším vodítkom je, keď si všímame, s čím potrebuje dieťa doma pomoc od nás. Ak nevie vysadnúť na WC, dáme mu stupienok, ak sa potrebuje vyhrať s vodou, pripravíme mu vhodné aktivity, ak si dieťa pýta od nás vodu, zabezpečíme mu prístup k vode a pohárikom…. V Montessori sa riadime heslom „Pomôž mi, aby som to dokázal sám“, a tak vtedy je dobré odstrániť prekážky, alebo urobiť určité opatrenia, aby to dieťa zvládlo samé.

6. Nerušiť, prosím

Pokiaľ je Adelka sústredená, neruším ju. Odvykla som si ju aj okrikovať, ak som počula z izby ticho, aby som ju  náhodou pri niečom nevyrušila. Vtedy radšej potichu pricupitám k izbe a nakuknem, čo zaujímavé sa tam deje. Sústredenie, najmä to hlboké, kedy dieťa nevníma nič iné iba svoju prácu (vyskytuje sa menej často), je vzácne a dejú sa pri ňom v mozgu úžasné veci. Vznikajú nové spojenia, dozrievajú a triedia sa doteraz získané vedomosti. V Montessori sa práve prostredníctvom najmä hlbokého sústredenia dosahuje u detí tzv. normalizácia. Po vystúpení zo stavu koncentrácie bývajú deti spokojné, oddýchnuté, lepšie spolupracujú, sú priateľské, majú chuť robiť niečo ďalšie zmysluplné… a tých benefitov by sa našlo veľa. Na záver budem citovať Mariu Montessori:

„Přechod do normálního stavu nastává pouze při soustředěné práci. Toho dosáhneme tím, že poskytneme dítěti motivy k činnosti, které jsou tak dobře přizpusobené dětské psychice, že podnítí její hluboký zájem. Úspěch je závislý na používání předmětú, které slouží jasnému účelu. Pokud tyto předměty nutí dítě pracovat pečlivě a přesně, výsledky se dostaví v podobě duševní vyrovnanosti a dokonalé koordinaci pohybu. Využití účinku soustředění odpovídá závěrum podloženým vědeckým pozorováním. Jakmile se u dětí objeví soustředěnost, jeho spontánní činnost je uvolněna a cesta k nápravě duševních poruch je nastoupena. Tím nejzásadnějším aspektem nabízené činnosti je její schopnost vzbudit takový zájem, který by dítě beze zbytku upoutal.“

Maria Montessori, Absorbující mysl

 

Ako na správny úchop pera

    Nedávno ma niektorá mamička  upozornila na úchop ceruzky, ktorý mala Adelka na fotke. Som jej za to vďačná a odvtedy si to viac všímam. O pár dní na to mi prišli do rany ceruzky a pero Stabilo. Hneď sme ich doma vyskúšali a musím povedať, že úchop je teraz už ukážkový. Ale pekne poporiadku. Chcela by som vám v tomto článku napísať niečo o tom, ako môžete dieťa k správnemu úchopu pera či ceruzky viesť aj pomocou Montessori aktivít a pomôcok. Čo všetko správnemu úchopu predchádza a že s tým súvisia aj veci, o ktorých by ste to možno ani nepovedali.    Asi viete, že v Montessori pedagogike písanie predchádza čítaniu. Dieťa môže pokojne niečo napísať, ale nemusí to vedieť po sebe hneď aj čítať. Ak má začať dieťa písať, potrebuje k tomu precvičiť ruku. Od ramena, po zápästie až po prsty. Možno ste si nikdy neuvedomili, že na toto sú perfektným tréningom aktivity každodenného života a zmyslové materiály.Aktivity každodenného života pomôžu dieťaťu v rozvinutí:

– koordinácie rúk, pretože každá ruka robí pri písaní niečo iné,

– jemnej motoriky, jemného pohybu prstov a zápästia,

– pamätania následnosti krokov, keďže dieťa si musí zapamätať, aký ďalší krok nasleduje; pri písaní si dieťa pamätá, ako idú za sebou písmenká,

– pohybu očí, pretože oči stále sledujú pohyb rúk a tým sa trénujú na to, aby neskôr nepreskakovali pri čítaní z riadka na riadok,

– sebadôvery, pretože dieťa má pocit rovnocennosti s dospelým a verí, že dokáže to, čo on, a to sa môže prejaviť v chuti a odhodlaní písať,

– hrubej motoriky a rovnováhy.

Zmyslové pomôcky  rozvíjajú:

– zrak tým, že dieťa sa učí vizuálne rozlišovať rôzne tvary, čo pomáha pri rozlišovaní tvarov písmen,

– sluch, napríklad zvukovými valčekmi, zvončekmi alebo hrami so zvukmi, vďaka ktorým sa dieťa učí rozlišovať rôzne zvuky, a to pripravuje dieťa na rozlišovanie zvukov hlások,

– hmat a tiež úchop, predovšetkým prostredníctvom úchytiek, ktoré možno nájsť napríklad na valčekoch s úchytmi, tvaroch geometrickej komody, ale aj kovových útvarov na písanie.

Rameno rozcvičí napríklad:

  • umývanie stolíka,
  • umývanie okien,
  • umývanie riadu,
  • pranie,
  • zametanie,
  • vysávanie,
  • utieranie prachu,
  • polievanie rastliniek,
  • kreslenie na veľké plochy (či už štetcom alebo kriedou na zvislý alebo vodorovný povrch) …Zápästie rozcvičí napríklad:
  • presýpanie a prelievanie,
  • lyžicovanie (zároveň podporuje aj správny úchop; nám pomohlo lyžicovanie, keď sme chceli prestať s držaním ceruzky zhora),
  • špongiovanie,
  • natieranie nátierky na chlebík,
  • skrutkovanie,
  • otváranie rôznych uzáverov, vrchnáčikov…Prsty rozcvičí napríklad:

Pokiaľ dieťa malo príležitosť tieto aktivity robiť, je veľká pravdepodobnosť, že ruka na písanie pripravená bude a prsty sa budú vedieť uložiť do správneho úchopu. A ako by mal vyzerať?Predpokladom správneho úchopu je, že celá ruka a aj prsty sú uvoľnené. Pero alebo ceruzka sú položené na prostredníku, pridržiavané palcom, ukazovák je voľne opretý zhora. K papieru smeruje šikmo. Prsty by mali byť asi 2-3cm od hrotu pera/ceruzky. Ruka voľne kĺže po podložke a pohyb vychádza z ramena. Praváci aj ľaváci by mali držať písacie náčinie rovnako, rozdiel je iba v tom, že pravák ceruzku ťahá a ľavák ju pred sebou ľahko tlačí.

Deti môžeme naviesť na správny úchop tým, že im povieme, že prostredník je postieľkou pre ceruzku, ukazovák vankúšikom a palec perinkou, ktorou sa ceruzka prikryje 🙂 (podľa materiálov fi. Stabilo).  Najlepšie vedú prsty k takémuto úchopy hrubé trojhranné pastelky.Aby sme vedeli odlíšiť správny úchop od nesprávneho, tak tu je pekný prehľad toho, ako by dieťa pero držať nemalo (pre zväčšenie kliknite na obrázok):Správny úchop dokonalo podporujú ceruzky, pastelky a perá Stabilo vo verzii pre pravákov aj ľavákov. Sú ergonomicky tvarované, majú nekĺzavé priehlbiny a nízku hmotnosť. A môžete ich teraz mať ľahko aj vy doma, ak sa zapojíte do súťaže na FB o sadu pre pravákov vyobrazenú nižšie (Easy Start sada pasteliek, ceruzka, strúhadlo a pero). Stačí napísať do komentára, ako u vás prebehla/-ieha cesta k správnemu úchopu, čo zafungovalo a čo nie, prípadne tipy, ktoré by ste ešte odporúčali. Výhercu vyberieme v nedeľu večer 17.6.2018.