Od Adelkiných 3. narodenín sa u nej veľmi rozvinula fantázia. Rada sa hrá na niečo, vytvára si v mysli rôzne situácie, hračkám dáva úlohy a inscenuje s nimi rôzne scenáre. Veľa som čítala o tom, že tzv. „pretend play“ alebo „hry na niečo“ nie sú Montessori. Nerada veci škatuľkujem. A preto som sa snažila vytvoriť si svoju úvahu a názor na tento druh hry. A na čo som prišla ? Čítajte ďalej …
U detí vo veku 3 – 5 rokov nastupuje túžba hrať sa na niečo. Ako som písala vyššie, nebolo to inak ani u nás. Prišlo to akoby zo dňa na deň. „Ty budeš chobotnica a budeš bývať v tomto jazere,“ povedala raz Adelka ocinovi, keď spolu rozprestierali modrú deku na zem (rozumej modrá deka = jazero 😉 ). Sama si vytvára tieto príbehy a veľmi ju to baví. Okrem toho rada počúva všelijaké vymyslené príbehy, tak už sa niekedy s mužom cítime ako rádiá, lebo to nemá konca 🙂
Montessori pomôcky vs. fantázia
Hovorím si, že podľa Montessori treba nasledovať dieťa v tom, čo ho baví. To by bol taký prvý argument, prečo pretend play podporovať. Alebo možno nie podporovať, ale dať dieťaťu na to priestor, aby som sa presne vyjadrila. Keď sa zamyslím nad Montessori pomôckami pre deti 3 – 6 rokov, pri nich veľmi priestor na fantazírovanie nie je. A ani by sa dieťa nemalo hrať s týmito pomôckami inak, ako je určené. Aspoň teda v Montessori škôlkach. Tým si zachovávajú istú dôstojnosť a vážnosť, ktorú si samozrejme v plnej miere aj zaslúžia. Myslím si, že pokiaľ dieťa má môžnosť chodiť do Montessori škôlky, kde si v plnej miere užije Montessori pomôcky, potom je to úplne v rovnováhe, ak sa doma hrá dieťa s autíčkami, domčekom pre bábiky, vláčikmi a pod..
Reálne skúsenosti nadovšetko
M. Montessori bola zástankyňou reálnych skúseností. A teda aby dieťa poznalo veci priamo, hmatateľne a mohlo si čo najviac toho zažiť a užiť. 
Preto by sme nemali deťom vytvárať napríklad umelé kuchynky s „akože riadom“, ale umožniť im variť v kuchyni s nami. Alebo v prípade chlapcov, zapájať ich do majstrovania spolu s otcom či dedkom, aby si skúsili držať šrobovák, kladivo, zatĺkať a hlavne vidieť výsledok práce, ktorý je použiteľný v našom svete. To je podľa mňa to, o čo tu hlavne ide. Hry na niečo majú totiž veľa spoločného s realitou – vychádzajú z nej. Vezmite si hry na lekára, na obchod, na policajtov… to všetko deti niekde videli, zažili a majú s tým priamu či nepriamu skúsenosť. Preto je také dôležité pripraviť deťom prostredie, v ktorom je všetko prispôsobené ich veľkosti.
Vieme improvizovať?
Pomocou hry na niečo sa môžu deti aj veľa naučiť. Či už si rozšíria slovnú zásobu, naučia sa riešiť rôzne situácie alebo vychádzať s ľuďmi. Pomáhajú im rozvíjať kreativitu, vytvárať si všelijaké scenáre, ktoré môžu všelijako dopadnúť. Improvizácia je pri týchto hrách niečo cenné, čo chýba niekedy aj nám dospelým v reálnom živote – byť pripravení na všetko. To sa môže z pohľadu Montessori zdať práve kameňom úrazu, pretože tieto hry sú neriadené a nemajú vždy rovnaký priebeh. Chýba v nich štruktúra, rovnaký začiatok, priebeh a koniec, k čomu sa deti snažíme viesť v Montessori prístupe.
Aby som to na záver zhrnula – všetkého veľa škodí. Deti samé k týmto hrám inklinujú a snáď nie je dieťa, ktoré by sa na niečo nehralo. Zrejme je to vývinová potreba a deti tieto hry nielen potrebujú, ale aj majú veľmi radi. Nemá zmysel ich v dieťati potláčať, ale rozumným spôsobom na ne vytvoriť čas aj priestor. U detí do 3 rokov by som jednoznačne pretend play vynechala, pretože dieťa musí predovšetkým pochopiť reálny svet. Až keď pochopí a spozná svet okolo, môže vstúpiť do sveta fantázie.
Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+…
Niektoré skrýše sú zložitejšie a musíte najskôr získať indície, aby ste sa dostali k súradniciam samotnej skrýše. Často to bývajú indície, kedy stačí poznať písmenká a čísla, nejako ich poprehadzovať, alebo urobiť jednoduché počty a vypočítate tak finálne súradnice kešky. Keď dôjdeme s Adelkou do tohto štádia, na to sa už veľmi teším.
Zážitok sa znásobuje úplnou tmou (až na pár plamienkov cestou) a čelovkami na hlave 🙂 Cestou nás sprevádzali aj permoníci.
Keď som vstúpila do týchto priestorov, bola som dojatá. Pomôcky osvetľovalo ranné slnko a s úžasom som si prezerala, čo všetko sa nachádza na poličkách. Všetko bolo upratané na svojom mieste, ale nebolo to nedotknuté. Niektoré pomôcky boli značne ošúchané, čo vypovedalo o tom, ako často ich deti používajú. Aj aktivity na niektorých poličkách neboli upratané celkom do pôvodného stavu, čo sa mi na druhej strane páčilo, dýchalo to tam životom.
Vonku ich čaká vždy jedna učtieľka, ktorá je tam za každého počasia. Záhrada je rozdelená na pracovnú a hernú časť. V tej pracovnej je napríklad aj kôlnička s náradím na majstrovanie, veľká bylinková špirála, ovocné stromy a vyvýšené záhony s bežnou zeleninou, ale aj s obilím. Ja som mala možnosť vidieť, ako sa deti učili spoznávať bylinky, šúchali ich medzi prstami a ovoniavali, druhá skupinka pozorovala hmyz a dopĺňala si informácie z nejakej encyklopédie a ďalšie dievčatko sledovalo motýľa. Naozaj tu deti veľmi užitočne trávia čas pri aktivitách, ktoré si samé vyberú a zostávajú pri nich tak dlho, ako to sami cítia.
Po obede je viac-menej voľný program, niekedy sa robia aktivity na elipse alebo učiteľka predčíta deťom nejakú knižku. Spánok nie je povinný. Postieľky sú však k dispozícii a ak dieťa chce, môže si dať poobedného šlofíka.
S 
