Život s bábätkom (6-9 mes.)

    Život s bábätkom začal byť o niečo živší, keď sa Dorotka začala v 5 mesiacoch pretáčať na bruško. Akonáhle to dokázala, viac a viac času trávila na brušku. Dokonca aj v noci.Veľmi ju zaujímalo prštekmi skúmať rôzne povrchy, najmä etiketky či už na oblečení alebo na mojkacej handričke. Museli sme ju brať všade so sebou.Dá sa povedať, že najobľúbenejšími hračkami v období 5-6 mesiacov boli handričky, látkové hračky a plienky.Postupne sme museli začať robiť zmeny nielen v detskej izbe, ale aj v spálni. V izbe sme odložili kožušinku a vystriedala ju pri zrkadle penová podložka. Veľmi rada sa pozorovala v zrkadle, komunikovala sama so sebou, vydávala pri tom zvuky, dotýkala sa sama seba v zrkadle. Zrkadlo sme mali najskôr iba opreté o stenu, no ako začala byť pohyblivejšia, pripevnili sme ho na stenu.Zmeny sme museli urobiť aj v spálni. Dorotkinu postieľku sme mali prisunutú k našej manželskej posteli, avšak aj tak spávala s nami, keďže ju aj v noci kojím. Keď dokázala urobiť viac pretočení z chrbátika na bruško a opačne, bolo jasné, že sa ľahko môže skotúľať z postele. Nechceli sme ju v pohybe nejako limitovať a preto sme posteľ aj postieľku rozmontovali a spávame na zemi iba na jednom spoločnom matraci. Naučila sa postupne z neho zliezť a neskôr naňho aj vyliezť. Samozrejme sa stalo, že sa z neho aj nepodarene skotúľala, ale ujma nebola taká, ako keby spadla z postele. Rovnako sme to riešili aj pri Adelke – tu je článok o tom, ako sme spali na zemi.Ďalšou významnou zmenou bolo, keď sa začala plaziť. Zo začiatku to trochu vyzeralo, ako keby plávala kraula na suchu 🙂 V tomto období začala využívať aj nízku poličku, v ktorej má hračky. Sama sa k nej doplazila  a vybrala si, na čo mala momentálne chuť. A to doslova, pretože samozrejme všetko končilo v ústach.Skôr než začala štvornožkovať, stavala sa na vlastné. Začalo to tak, že sa pokúšala vyliezť na akékoľvek dosiahnuteľné vyvýšené miesto – najprv na matrac v spálni, potom ju bavilo preliezať cezo mňa v ľahu, cez vankúše a podsedáky, až sa postavila o stupienok, schodíky či detskú stoličku. Dokáže sa vyštverať napríklad o gauč a stáť vystretá.

Väčšinu času ju nechávam bosú alebo iba v bodyčku, aby lepšie cítila povrch a mohla sa nohami odrážať. Niekoľko dní pred dosiahnutím 9 mesiacov začala štovrnožkovať. Zvláštne bolo, že štvornožkovala iba nahá v plienke a trvalo to iba 2-3 dni. Potom sa opäť vrátila k plazeniu.

Pri zrkadlo sme jej namontovali tyč, pri ktorej si môže trénovať postaviť sa a neskôr aj prvé kroky. Toto je celkom prvá fotka hneď po namontovaní a jej prvé pokusy vôbec na tyč dosiahnuť.

Tento príspevok som napísala jednak preto, aby sme si na tieto míľniky neskôr lepšie pospomínali a aj pre vás, ktorí máte bábätká, že pri čítaní možno budete pokyvkávať hlavou, že podobne to prebieha práve u vás 🙂

 

Po vlastných

„Naučit se chodit znamená pro dítě něco jako druhé narození, neboť tím přechází ze stavu bezmocnosti do stavu svobodné aktivity.“*

    Adelka mala sotva rok, keď urobila svoj prvý krok. Najťažšie bolo pre ňu na úplnom začiatku vôbec zdvihnúť nohu a vykročiť. Keď toto zvládla a udržala rovnováhu na jednej nohe, potom to už išlo veľmi rýchlo. Nepoužívali sme žiadne chodítka ani sme s ňou nechodili za ruky. Na jednej strane ona sama odmietala akúkoľvek asistenciu a na strane druhej sme vedeli, že ona musí na to prísť sama. Mala k dispozícii aj vozík, no ani ten ju nelákal. Ak som jej ho chcela podstrčiť, aby ho vyskúšala, prekážal jej. Používa ho viac dnes, keď si je v chôdzi istejšia a vie si ho niekedy už aj sama nasmerovať do smeru, kam chce ísť.

walker wagoonSnáď jediným pomocníkom pri chôdzi bol u nás walking assistent – asistent na chodenie. Používali sme ho iba vonku a na úplnom začiatku. Ušetril tak Adelku niekoľkých pádov do kaluží a do blata.

walking assitentJeho výhodou je, že rodič nemusí byť nad dieťaťom zhrbený, ak by ho chcel držať pri chôdzi za obe ruky (niekde som čítala, že pri tomto vodení za ruky by dieťa malo mať ruky zdvihnuté najviac po úroveň ramien – ak si sama seba predstavím, že by som mala chodiť s rukami nad hlavou, musí to byť naozaj veľmi nepohodlné). Okrem toho dieťa môže samo bez obmedzení chodiť a rodič zatiahne za popruhy, len keď je to nevyhnutné. Sme zástancom toho, že aj padať sa treba naučiť. Prvý raz sme toto „vodítko na dieťa“ (tak sme to vtedy nazvali s manželom) videli v UK pred niekoľkými rokmi a pripadalo nám to veľmi degradujúce pre dieťa. Angličania to totiž používali aj pri starších deťoch a bol to pre nich prostriedok kontroly dieťaťa, aby neutekalo nežiaducím smerom. Týmto prístupom je však dieťa obmedzované a bráni mu to v rozvoji samostatnosti a nezávislosti, ktorú práve chodením po svojich nadobúda. V tejto súvislosti musím povedať, že  Adelku lákajú práve nerovné terény. Čím hrbolatejší a zvláštnejší povrch, tým lepšie. Pochopila som, že nemá zmysel ju vracať, keď zíde napríklad z cesty na trávnik, pretože ju to vždy rozhnevá. Tým sa práveže trénuje a sama vidím, ako rýchlo robí pokroky (dnes v 13 mesiacoch už preferuje chodiť po schodoch po svojich namiesto po štyroch, ja ju iba pridržiavam za jednu ruku). Keď ideme na prechádzku, beriem to teda ako čas, ktorý jej maximálne venujem a prispôsobujem sa. Ak chce chodiť po tráve, chodíme po tráve. Ak chce chodiť po ľade, idem za ňou a nenápadne ju istím, ale neobmedzujem. Ak chce stáť a dívať sa na autá, počkám, koľko je treba. cicaTakto nejak vyzerajú naše prechádzky, na ktoré neberieme so sebou ani kočík. Zatiaľ sa vždy vyberieme niekam okolo domu a Adelka mi sama dá najavo, že je unavená a chce sa vrátiť.

„Jednou jsem viděla japonského tatínka, který šel se svým synkem na procházku. Sledovala jsem je a všimla si, jak dítě, kterému mohlo být tak rok a půl, možná dva, najednou objalo oběma rukami nohu svého otce. Muž klidně stál a nechal hošíka, aby se mu točil kolem nohy. Když si klouček vyhrál, pokračovali oba pomalým krokem dál. Po chvíli si zase dítě sedlo na obrubník a otec se zastavil vedle něho. Výraz v jeho tváři byl vážný, ale naprosto přirozený. Nedělal vlastne vůbec nic vyjímečného. byl to jednoduše otec, který vzal svého malého synka na procházku.“*

walking

* M. Montessori, Tajuplné dětství

 Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+ …

Na štyroch

    Koľko práce to dá, kým sa človek dostane na štyri, som pochopila až pri Adelke. Bol to proces dlhý, no zaujímavý rôznymi pohybovými kreáciami, ktorými sa k tejto polohe prepracovala. Po pretočení na bruško začala postupne dvíhať zadoček a ako sme to doma nazvali, začala robiť kliky. Musím povedať, že dieťa sa pri tom nesmierne narobí aj keď to vyzerá, že mu to ide ľahko. Veľakrát som ju našla s prepoteným chrbátikom.

IMG_4704

20140806-095212-35532919.jpg

    Asi v polovičke 8. mesiaca sa začala plaziť. Posúvala a ťahala sa rukami dopredu a nohy len tak za sebou ťahala, alebo ich postupne začala používať na odrážanie od podlahy. Podobne ako to robia vojaci. Vtedy u nás skončilo obdobie „kde ju položím, tam ju nájdem“ a začala objavovať priestor, ktorý doposiaľ iba pozorovala z diaľky. Zaujímalo ju naozaj všetko, dokonca aj malé smietky na dlážke. Snažila sa ich uchopiť prstami a skúmala ich niekoľko minút. Krásne si tým trénovala zároveň pinzetový úchop.IMG_5245

    V tomto období našla uplatnenie naša poličková skrinka z Ikey.

20140806-095205-35525879.jpgDo spodnej časti som umiestnila hračky, ktoré sú momentálne pre Adelku vhodné. Hračky obmieňam po čase, keď už vidím, že ju tieto omrzeli alebo z nich vyrástla (niekedy stačí zmeniť iba poradie). Vždy jej však dávam do jedného úlika minimum hračiek, aby to mala prehľadné. Na úplnom začiatku sa sama postupne preplazila od prvého úlika k poslednému a obzerala si jednu hračku za druhou. Sama sa tak rozhodovala, ktorú hračku si vezme a koľko času s ňou strávi. Bola to u nej prvá demonštrácia samostatnosti, z čoho má každý rodič veľkú radosť.

    Nedávno sme do jej  detského kútika kúpili tunel so stanom, čo ešte viac u nej podporuje lozenie. Veľmi sa z neho tešila.

IMG_5308Do stanu som jej v plnom nadšení vysypala plno farebných guličiek, no zistila som, že v štádiu plazenia jej guličky skôr zavadzali, tak som jej tam nechala iba zopár. Potvrdilo sa, že menej je niekedy viac…

20140806-095211-35531560.jpgNeskôr sa už vedela dať na štyri a v kľaku sa pohupovala dopredu a dozadu. Skôr ako začala loziť, sa vedela postaviť na kolená a hneď nato aj na nohy. IMG_5329Momentálne vie prejsť už na štyroch, no stále ešte preferuje plazenie. Keď to naberie plné obrátky, bude na to plne pripravená. Kúpili sme jej totiž kolenačky 😉IMG_5309 Ako jej to momentálne ide, si pozriete TU 

 Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+ …

Objavenie nožičiek

    Keď si Adelka začala pri prebaľovaní chytať stehná a kolienka, vedela som, že to je už len krôčik k dočiahnutiu prstíkov na nohách. Pred pár dňami sa k tomuto malému pokroku prepracovala a stále ju to fascinuje. Čakám každou chvíľou, kedy si dočiahne s nožickou až do úst. Snažím sa ju preto nechávať bosú čo najčastejšie.

20140404-085649.jpg

    Kamarát nám priniesol pre Adelku krátko po jej narodení ako darček dva náramky s plyšovými zvieratkami. Sloník má šušťavé uši a lev zasa hrká. Tak som si povedala, že teraz prišiel na ne rad.

Náramky na nožičkách 1
Náramky na nožičkách 1

    Montessori odporúča nechávať deti bosé a niekedy aj celkom nahé len v plienočke kvôli tomu, že dieťa nahota rozpohybuje a lepšie ukáže, čo je v ňom. Aj v polohe na brušku sa odporúča nechať dieťa nahé alebo iba v papmerske kvôli tomu, aby sa mu v oblečení nešmýkalo. (neodporúča sa polohovanie na brušku v látkovej plienke kvôli správnemu zakriveniu chrbtice a keďže aj my „látkujeme“, vždy ju pred polohou na brušku prebalím do pampersky). Okrem toho je to pre dieťa aj zmyslový zážitok cítiť rôzne povrchy a pohyb vzduchu či teplo zo slnka priamo na pokožke.

 Ak sa Vám článok páčil, prihláste sa na odber nových článkov e-mailom, prípadne zdieľajte a like-ujte na Facebooku či Google+ …